34leimer56: Červený a čierny.(1)

Tento príbeh sa stal kedysi dávnejšie.
Môjmu kamarátovi.
Keďže vie, že vášnivo rád zbieram zmysluplné témy a najmä také, čo sa týkajú odboja, či Boženy Němcovej, ponúkol mi svoj zážitok. Je starší, služobne mi je nadriadený, ale so zmyslom pre recesiu, humor a umenie.
Nuž som napísal..
Včera prvú verziu. Keď som ju chcel editovať, skapal mi Birdz...
Vo chvíli keď sa starší kolega so smútkom v duši bral dolu Ječnou a Štěpánskou na bývalý konský trh, teraz Václavák a tiež v časoch Nemcov i Wenzelplatz zvaný.
Nečudo, k stovežatej Alma Mater nás viažu rovnaké spomienky.
Rovnako uznávame i poeta a básnika lásky, Karla Hynka Máchu.
A uznávame aj modernu.
Pekné ženy.
Teraz sa mi ako na potvoru pridalo čosi s tlakom.
Zajtra príde náš posádkový lapiduch. Obzrieť ma, i ten tlak.

Bolo to v máji, a v dobe, keď ešte sme nechyrovali o internete, mailoch, mobiloch, digitálnej technike a hi -fi bolo len hudbou budúcnosti. Počítače ani nehovorím...
Na Hrade vládol istý Tonda, už druhý v tom poradí. Volali ho Já mám pravdu, nebo on má pravdu?
Rád sa chodil relaxovať do Sovietskeho zväzu a na Orlík.
Ale nie o ňom bude reč.
Bola to len taká doba, v ktorej môj kámoš žil ešte ako veselý šuhajčok, študent, a oni všetci boli taká veselá kopa, čo si uťahovali zo všetkých, i zo seba tiež...
Vychádzali svorne spolu.
Nebol problém, keď Pepík prišiel za Mišom či Jožom a povedal mu:
Helej se, kámo, mohl bys?
Kámoš mohol, prečo nie? A platilo to i naopak..
Svorne spolu vychádzali ( čo môžem potvrdiť i zo svojich omnoho, omnoho neskorších študentských liet tiež v Prahe...).
Slováci s Čechmi i s Maďarmi....

Isté je len to, že kde je veľa dobrých ľudí, tam sa všetci vmestia. Nikto nikomu nešiel na nervy, nikto na nikoho nedoplácel.
Slováci boli na tom akosi lepšie. A neboli to dráteníci, žebrota, poznali veľa spôsobov ako i v časoch krušných, keď sa človek nechcelo ísť ani do tej poondiatej školy, najmä na jeseň a na prelome zimy do jari, sa slovenská chasa vedela postarať o zábavu a odplašiť chmúrne myšlienky. Vtedy kedysi vznikol ten blbý nápad, že Nikita bozkal Johna na zadok a vštepil mu AIDS, ktorý ten švárny prezident prenášal nevedomky na svoje priateľky a tie zase nevedomky, cez kubánskych bratov zase Nikitovi...
Dodnes niektorí blbci tvrdia, že to bol zlý zámer Američanov. A veľa ľudí tomu uverilo a ešte žiaľ verí. Okrem tých, ktorých som osobne poučil.
Vedeli sa, chasa, náramne baviť a odviazať...
Bývali - a ja neskoršie tiež - v starom, bývalom kláštore, zrušenom ešte za života Jozefa II, moderného mocnára, brata popravenej francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty. Syna veľkej, spravodlivej a veľmi populárnej Márie Terézie..
Tento - teraz už tiež bývalý domov mládeže, sa krčil a krčí v spleti starých, krivolakých

uličiek, nachádzajúcich sa na Malej Strane, úplne pod Pražským Hradom, tesne pod Nerudovou ulicou a pod Úvozom...
V areáli toho bývalého kláštora bola záhradka a sad. Sad susedil s ešte stále existujúcou Nemocnicou u Milosrdných v Strahovských sadoch pod Petřínom a Strahovom.
Tesne uprostred, deliac tak areál na dve polovice, stál malý pavilón. Vlastne stojí. Volali ho aj ružový pavilón či Pavillon de Fleur. Z podstenia bolo vidieť veže Lorety, ktorej hlas zvonov nám každú celú hodinu pripomenul ubiehanie času. Nám, našim predchodcom.
Z rohu susedil pozemok s rezidenciou talianskeho veľvyslanca.
Keď sme vyšli z domova - teraz píšem v zmysle toho, že to bolo jedno, či vyšli z brány naši predchodcovia či my, aby nedošlo ani náhodou k omylu a situácia je stále taká istá,
a zahli sme do prava, vyšli sme po pár metroch na námestie, či vlastne rozšírenú Vlašskú ulicu, rovno oproti Veľvyslanectvu Spolkovej republiky Nemecko.

Kúsok nižšie ešte stále stojí Na Tržišti, budova Veľvyslanectva Spojených štátov amerických.
Zo zadnej strany tieto objekty obklopuje Petřínsky park a Strahovské záhrady.
Romantické miesto s rôznymi zákutiami a serpentinkami. S nádherným romantickým výhľadom na starú Prahu.
Na jar a v lete sa všetko topilo v kvetoch a sviežej, vlahej zeleni.
V čas jesene sa stromy halili do krásnych oranžovo červených farieb, až stromy ostali holé a smutne presvitali z oparu hmly.
Keď napadol sneh, to bola tiež nádhera.
Nečudo, že mnohí z nás ostali verní romantizmu a umeniu. Napriek praktickým povolaniam.
No, ale vráťme sa k nášmu náhradnému domovu.
Prostredie bolo teda nádherne romantické, no z praktického hľadiska v zime neveľmi vyhovovalo. Ja osobne som si z toho odniesol pamiatku v podobe dvoch ťažkých zápaľov pľúc.
Vtedy, keď tu býval môj kamarát, riaditeľ domova, inak pán stredného veku,

neveľmi agilný komunista, zato humanista a milovník vnútorného sveta žien, si Slovákov zamiloval. Nevedno prečo. No, bol to veľmi dobrý a spravodlivý človek.
Strednej vysokej, zavalitejšej postavy, s tvárou, v ktorej trónili okuliare v hrubom hnedom ráme, skôr pripomínal dobráckeho strýca, než riaditeľa výchovnej ustanovizne. Oblečený chodil všedne, vždy v škoricovo šedom obleku, s vestou, s šedou košeľou a s šedomodrou, pásikavou kravatou, ktorej uzol mal vždy starotlivo uviazaný. Nie teda typu okresný prednášateľ.
Aj keď musel riešiť nejaký prešľap, vždy sa to snažil uhrať do autu.
K previnilcovi vždy nasadil láskavý a zhovievavý tón a miesto hrešenia, vysvetľoval.
Nikdy sa nevyhrážal.
Jeho pravou rukou a ako vysvitlo, súkromnou sekretárkou a milenkou, bola slečna hospodárka, stará dievka s okuliarmi so silnými dioptriami.
No podľa chalanov bola stará dievka. Nemohla mať viacej, než dvadsaťšesť až dvadsaťosem rokov.
Mala také kláštorné meno. Volali ju Ágnes. Agáta. Anežka.

Postavu mala však výbornú. Z neskoršieho hovoru kamaráta vysvitlo, že keď si na ňu chalani zvykli, nejeden sa pri pohľade na ňu a za ňou, oblizoval ako mlsný kocúr.
Ešte slečna.
Bola milá, vľúdna, pre každého mala prívetivé slovo, no bola nadmieru plachá a hanblivá.
Neznášala vulgárne reči...A bola mimoriadne vzdelaná. Kultúrne rozhľadená. A ovládala jazyky. Ruštinu, angličtinu, francúzštinu, nemčinu a maďarčinu, samozrejme perfektne slovenčinu.
Čiže zdanie, vonkajší prvý dojem, vždy klame...
Neskoršie si na ňu všetci zvykli a bola ako ich sestra.
Potom tam bolo niekoľko vychovávateľov, a súdružiek, nič moc, staré, strannícke a robotnícke kádre.
Až na jednu výnimku. Starého tatka Bernarda. Alebo, ako ho volali, Bernardýna.
Aj k nemu sa dostaneme. Tvorí súčasť tohoto príbehu.
A potom tam bola súdružka vedúca vychovávateľka a súdruh zástupca riaditeľa.

Ju už vtedy volali žena spod pulta. A jeho Jožo. Volal sa normálne Kot, bol bývalý major v armáde, ktorého pre čosi poslali do civilu a skončil v domove. Keď zistil, že je medzi chalanmi i pár koktavých, rozkázal, že ho musia volať Jožo. Viete asi prečo, predstavte si, že by niekto z študákov prišiel a koktavo ohlásil: Súdruh kokot....Hlavne v čase inšpekcie by to nerobilo dobrotu.
Ágnes bola na tieto obhrblé a obhrublé vtipy citlivá a takým možnostiam byť prítomná kazáru, sa úzkostlivo vyhýbala. Ako lokomotíva vagónu pri výhybkách.
Zvlášť sa uhnula situáciám, keď tam chodil na pucung či paškál študent Kupček.
Vtedy musela akurát súrne ísť do kuchyne či do skladu.
Aj keď tam nemala čo robiť. Aspoň pokecala s kucháročkami.
A to bývalo veľmi, veľmi často.
Kupček, tiež Slovák, bol nielen recesista, ale ale aj recidivista.
Bol ustavične bez peňazí, svoju mesačnú gážu prepil na pive vždy tri týždne pred novou gážou.

Tak sa dal na zbojstvo. Na vlastnú päsť. Však na to aj doplatil.
Z chalanov tam boli väčšinou dobrí Moraváci, od Litovle, hanáckeho Holomúca, Třebíče, Přerova, Ostravy, zo Zlína, vtedy Gottwaldova, ale i chlapci zo západných a južných Čiech.
Pražáci žiadni. Tí nemuseli, no chodili často vypomáhať do jedálne. Samozrejme, žrať. Ten domov bol vychýrený výbornou kuchyňou a vynikajúcimi mamkami kucháročkami.
To už bola aj riaditeľova a Agnesina zásluha.
A zato im každý rád vyhovel a nad ich spoločným tajomstvom prižmuroval oči.
A preto mal riaditeľ rád Slovákov. Nielen kvôli Agneši. Bola totiž polovičná Slovenka, ale najmä kvôli spoľahu na mlčanlivosť. Ich postele boli v prípade potreby vždy voľné a vždy niekto z nich mal službu. Na bráne, v jedálni a tak. Aby súdruha riaditeľa náhodou neprekvapila jeho zákonná polovička, či ho nehľadala súdružka žena spod pultu.
Takže nikdy sa nič také nestalo. Slováci boli oddaní a verní ako Psohlavci.

Ani neskoršie nie. To sa zaužilo a dodržovalo. Aj za mojich čias, keď tam už nebola ani Agneska, ani súdruh riaditeľ Kubík, Kupček tvrdol na Mírove, ale ani potom tam nebola zlá partia.
Zo Slovákov tam boli vtedy vychýrení Jeno, z dolniakov, od maďarov, z valalu či Félvidéka, Mišo a Bohuš z Olcnavy pri Levoči, uvedený už Kupček, Hynek či Ignác, čo sa už ani nenosí z Bystrice, istý čas aj hrdý prešpurák Milan, ale ten vždy básnil o Ti-sovi-boli radi, keď sa sám vrátil na vlastnú žiadosť zpäť k Dunaju.
-pokračovanie na budúce-

Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

Červený a čierny.(1)

4 komenty k blogu

Horúce!