Zo svojich detských čias si na máloktoré konkrétne situácie pamätám. Zväčša len keď si pozriem fotky tak ma niečo napadne. Ale toto si pamätám úplne zreteľne. Mala som asi 10 rokov. Boli letné prázdniny a vonku tropická letná noc. Vyšla som na balkón. Zhlboka som sa nadýchla, pozrela som na hviezdy a svetlá vzdialeného mesta. A vtedy to prišlo. Tá emócia. Uvedomila som si, že ma nič netrápi, so všetkým som spokojná. Nebolo na svete absolútne nič čoby ma štvalo. Bola som neuveriteľne šťastná. Pre nič konkrétne. Proste len tak. Tešil ma môj život. Chápem, bola som malé decko a čo také deti môže trápiť? Ale tu nejde o to, čo by ma malo alebo nemalo trápiť, dôležitý je ten pocit, ktorý som na zlomok sekundy zažila.
Dnes. Posledné moje dni sa niesli v znamení eliminácie parazitujúcich ľudí z môjho skromného života. Prose som niektorých, ktorí si nezaslúžili patriť do môjho sveta vymazala. Ano, bolo to presne také jednoduché ako to vyznelo.
Kamaráti nás zavolali na skúšku ich kapely do jedného bytu. Je to taká ošarpaná robotnícka ubytovňa. Nikdy by som nepovedala že sa tam dá vytvoriť niečo také úžasné. Bola to jedna izba celá polepená rôznymi plagátmi, ovešaná gitarami, jemný vínový pach bol cítiť zo skromného nábytku...Bola som z toho fakt mimo. Vždy som uznávala takýto druh hudby, zábavy, života. Všetci tam boli takí v pohode. Žiadne stresy, kto chcel ten chlastal alebo ťahal do pľúc. Ale všetkých spájala láska k hudbe.
Sadla som si na špinavý koberec vedľa gauča a započúvala som sa do rytmu bicích.
A po vyše ôsmych rokoch som znova pocítila tú energiu, tú emóciu, absolútne šťastie. S úsmevom som na nich doslovne čumela a moje myšlienky sa pohybovali len okolo jedinej vety: Dnes milujem svoj svet. A budem aj zajtra !
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár