Sobota 29.06.2013
Dnes som toho veľa nespravil. Sobota by vlastne ani inak vyzerať nemala. No teraz, keď je pre mňa voľný čas taky vzácny, je mi ľúto za každou chvíľou, ktorú zabijem ničnerobením. No tento deň predsa len nebol úplne zabitý.
Začal by som tým, ako som sa zastavil v kancelárii správkyne zaplatiť nájom. Pokračoval tým ako som sa išiel ostrihať v štýle podľa kapitána Georgea Kirka zo Star Treku 10. Tým, ako som sa po obede išiel flákať po obchodoch. Alebo tým, ako som si ešte predtým pripravoval samotný obed. Preskočím to a prejdem k tomu, čo ma dnes úplne zmenilo.
Chodím behať už pár rokov. Vačšinou na jedno moje obľúbené miesto v parku okolo vodárne. Mám dokonca pocit že žiadne iné miesto nenesie silnejší odtlačok mojej aury ako práve toto. Chodím sem behať najčastejšie skoro ráno, pretože tu vtedy stretnen málokoho. Chodím sem behať najradšej večer, pretože za šera, sa z tohto miesta stáva iný svet. A tak to bolo aj dnes. Dnes sa ale stalo okrem toho ešte niečo. Po prvý krát som na svojom tele ucítil dotyk šera. To ktorého som sa stával súčasťou vždy asi hodinu po západe slnka na tomto mieste.
Začalo to ako obvykle. Po tom čo som sa trochu natiahol, zapol v telefone tracker a pustil si hudbu - dnes to bol Feeder, som začal bežať po cestičke z drevnej sečky. Začal som rýchlo, pretože dnes bolo mojím cieľom zabehnúť minimálne 10 km pod jednu hodinu. A napriek tomu, že už som pár dní nebežal, presne je to 5 dní, tak mi to už zo začiatu išlo až prekvapivo ľahko. A s každým ďalším ubehnutým kilometrom sa pre mňa ten pohyb, moj dych a všetko ostatné stáva úplne prirodzeným. A čím dlhšie bežím, tým zvláštnejší pocit ma ovláda.
Spočiatku je to uvolnenie, taká ľahkosť a predstava, že stojím na mieste a otáča sa celá planéta pod mojími nohami. Neskor sa mi zúži zorné pole a vnímam iba asi desať metrov cestičky pred sebou, ale nič iné okolo seba. A potom približne po piatom kilometri príde vlna vzrušenia, ktorá prejde mojím telom akoby som vbehol do priestoru nabitého elektrinou. V tej chvíli kedy sa stmieva, sa začína šero okolo mňa meniť. Formuje sa do podoby ľudského tela, aby som mohol cítiť jeho objatie na svojej duši.
Letit moya dusha
//letí moja duša//
Na krasnyi svet, na chernyi den',
//na čevenú, v upršaný deň//
Solnca belyi shar Zakryl na mne ot kryl'ev teň.
//Bielu žiaru slnka, mi zakryl tieň krídel//
ey, nu kak ty mog, moy AngelOK?
//Hej, ako si to mohol, moj Anjelik?//
Cítim jeho dotyk na svojom tele. A vraciam mu to s rovnakou nežnosťou. Cítim jeho ústa na svojom krku, a túžim ho pobozkať. Nedokážem to ani popísať. Stojí tu predo mnou a ja pred ním. A okolo seba cítim jeho silné ramená. Hlavou sa mi náhle preženie myšlienka na to, že nesmiem zastaviť, inak ma šero vyvrhne spať do reality, ktorú tak nenávidím. Pridám na rýchlosti znova som spať. Toto je teraz moj svet, miesto kam naozaj patrím. A niesom tu sám. So mnou je tu ten s ktorým sa milujem v lete svojích vlastných krídel. A trvá to celú večnosť...
.
.
.
No realita ma nakoniec dostihla. Pomaly sa zastavujem. Vypínam hudbu, ktorú som už skoro ani nevnímal. Zastavujem tracker, a predtým ako ho vypnem si pozriem výsledok. Desať a pol kilometra za niečo málo cez hodinu. Na "We run Prague" budem viac ako dobre pripravený.
Letit moya dusha
Na krasnyi svet, na chernyi deň,
Solnca belyi shar Zakryl na mne ot kryľev teň.
ey, nu kak ty mog, moy AngelOK?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár