Quo vadis, Domine? Et quo ducant gressus mei? V tento okamih si spomínam na svoju úlohu. Prebudenie do reality je možné len krátko po západe slnka, a tiež tesne pred jeho východom, kedy sa Šero dotýka skutočného sveta, a len za jediným účelom - zabiť upíra.
Do tváre mi fúka studený vietor. Počujem ho spievať o blížiacej sa búrke. No svojími zmyslami sa snažím zachytiť jedinú vec. Volanie. Pomalými krokmi kráčam stále dopredu. Hľadám echo, ktoré zosilňuje volanie. Morový stĺp, ani katedrálny portál. Nieje to nič obvyklé.
Volanie je zvláštna schopnosť upírov, ktorou sú schopní nájsť a privolať svoju obeť. Naozaj starí upíri to dokážu aj na vzdialenosť vačšiu ako 20 kilometrov. Obeť pod vplyvom volania má obvykle pocit, akoby sa mu v mysli prehrávala nejaka jeho obľúbená pesnička, hudba, reklama - niečo čo počula už hrozne dávno, a znenazdania sa jej to vynorí a nemože sa tej melódie zbaviť. Nekoná sama za seba, a každé slovo považuje za príkaz. Bez toho aby si čokoľvek uvedomila je priťahovaná k jedinému miestu.
V priestore medzi upírom a pripútanou obeťou sa tiahne energetická línia viditeľná len skrze Šero a len Templármi. Tej sa hovorí Ariadnina niť. Túto niť sú schopné zachytávať a potom mnohonásobne odrážať určité miesta, pamiatky, budovy... Miesta absorbujúce najsilnejšie ľudské emócie. Strach, zúrivosť, šťastie, vzrušenie, smrť. Takýmito obvyklými miestami sú starobylé kostoly, pomníky, nemocnice... a... Kasíno? To ma trochu prekvapilo, ale vlastne to dáva zmysel. Nachvíľu som začul slabnúce echo od neďalekého kasína. To znamená, že obeť už tadiaľto prešla. Je mi nablízku a možem ju vidieť. Podľa echa som sa náhle rozbehol po najpravdepodobnejšej dráhe. Bežal som iba necelú minútu, a vtedy som ju uvidel.
Niť mi prechádzala stredom hrude, a obeť bola priamo za mnou. Bol to chlapec. Hádal by som mu možno takých sedemnásť rokov. Kráčal stále dopredu s takým neprítomným pohľadom, a plynule uhýbal protiidúcim ľuďom. Videl som aj jeho cieľ. Kníhkupectvo vzdialené necelých 5O metrov. Nezostáva mi veľa času.
Odkryl som pohľad na jeho auru a hneď mi bolo jasné, prečo si upír vybral práve jeho. Nachvíľu bola svetložltá, potom prešla cez zelenú do bledomodrej a zase spať. Oscilujúca aura je medzi ľuďmi a predovšetkým v jeho veku vzácna. Kráčam stále pred ním a pozerám sa mu do tváre, no on ma nevidí. Teraz nevidí dokonca ani vačšinu ľudí okolo seba. Je najvyšší čas.
"Ad majorem Dei gloriam!" Na dlani sa mi zobrazil symbol ΑΜΔΓ a tú mu kladiem na čelo. Symbol nachvíľu zažiari slabým ohnivým odleskom a následne zmizne. Týmto som mu vyrazil punc neobvyklosti. Odteraz si ho už nikdy nebude mocť pripútať upír. A teraz tá druhá časť. Zahráme si: kameň, papier, nožnice... Detská hra povodne vymyslená asi starými Keltmi. No až Templári z nej vytvorili unikátne zaklínadlo schopné pretrhnúť Ariadninu niť. Ako odraz v zrkadle k sebe obaja vystrieme ruku v zovretej pasti. "kameň-papier-nožnice"
Ukazuje mi vystretú dlaň a ja jemu zase dva prsty. Svojím ukazovákom a prostredníkom prestrihávam niť. V tom krátkom okamihu, kým sa mi ešte díva do tváre si skopírujem farbu jeho aury. Chlapec vtedy sebou prudko trhol. Zastavil sa a dezorientovane sa rozhliadol okolo seba. Je to podobný pocit ako prebudenie zo Šera do reality. A skor ako sa niť prechádzajúca mi stredom hrude stihne vyvliecť, privazujem si ju k prstu a otáčam sa čelom k príšere na druhej strane.
Dostať sa pod vplyv Volania je neskutočný pocit. V prvom momente pripútania, napriek okolitému chladu, sa mi telom rozliala vlna tepla. Tú nasledovalo vzrušenie, také silné, že ma takmer zrazilo z noh. Každým krokom som cítil silnejúcejšiu erekciu a svoj zrýchlený dych. Mimovolne som sa začal triasť na celom tele. V mysli sa mi začala prehrávať hudba. Rachmaninov - The Isle of death Op.29 part 2. To sú ľudské fyziologické procesy. Upír nezistil, že som sa s jeho obeťou vymenil. Do kníhkupectva v ktorom ma čakal bolo menej ako 10 metrov.
Keď som vstúpil dovnútra, prekvapil ma ten stiesnený priestor. Úzke uličky medzi nízkymi regálmi plnými kníh. A ľudia ktorí sa tu tlačili a strkali. Napriek tomu tu bola malá plocha, ktorej sa všetci akoby podvedome vyhýbali. To miesto je totiž určené len jednému jedinému. Obeti. Tomu chlapcovi. Teda vlastne v tejto chvíli mne. Bol som mu už na dosah, a prudké vzrušenie, ktoré ma malo zbaviť túžby po odpore, vystriedalo niečo úplne odlišné.
Mal si niekedy pocit, akoby z teba nejaké miesto vysávalo všetku silu? Ako sa ti podlamujú kolená a nemožeš dýchať? A ľudia. Stovky ľudí, ktorí chodia okolo teba, no ty si pre nich neviditeľný. A chceš odtiaľto čo najrýchlejšie utiecť, no nejaká neznáma sila ti bráni sa čo i len pohnúť? Práve vtedy si upadal pod vplyv psychoupíra. Upíri požierajúci ľudskú životnú silu sú vlastne anomáliou v pradive šerosvitu, ohýbajúca ho skrz všetky rozmery, rovnako ako čierna diera zakrivuje časopriestor štvor-rozmernej reality.
V tejto chvíli ho už možem dokonca vidieť. Stojí priamo predo mnou. Čierny pruh tiahnúci sa od zeme až k stropu s množstvom dlhých vlniacich sa chápadiel. Je už veľmi starý. Starší ako 90 rokov. Nie, starší ako 150 rokov. Má aj vlastnú auru tmavofialovej farby. Rovnakú farbu ma aura človeka krátko po smrti. No on je tu už dlho. Dlhšie ako tu bolo toto kníhkupectvo. Možno dlhšie ako tu stál tento dom. "Requiem aeternam da ei Domine."
Medzi prstami splietam vlákna šedej modlitby. Základné templárske zaklínadlo schopné spútať, a uspať upíra na celé veky. Žiadny boj ani odpor. Sieť šedej modlitby, ho pomaly zavinuje do večného spánku. Zostane stále tu. No v latentnom stave neschopný živiť sa ľudskými emocionálnymi výronmi. Stál som tam ešte krátku chvíľu, kým do mňa niekto zo zákazníkov nevrazil. Potichu sa ospravedlnil, a rýchlo sa ponáhľal von. No ja som bol stále akoby pod jeho vplyvom. Ospalý, vyčerpaný a stiesnený. Okamih šera sa pomaly rozplýval. A ja sa rozplývam v šere. Padám znova tak hlboko, až do chvíle, kým nebudem znovu Otcom prebudený.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár