Keď sa vám sníva o veľkej vode, zvyčajne to znamená smrť

Človeku sa vraj uľaví keď sa vyrozpráva a tak ma napadlo, že to vyskúšam. Ale premieňať všetko do alegorického jazyka tak ako to robím pri Ookami senki kde je takmer každá reálna osoba v mojom okolí nejaké zviera sa mi v tomto prípade nezdá vhodné. Vlastne to asi nakoniec vôbec nebude príbeh ale úplne obyčajné rozprávanie. Aby sme sa však dostali k veci, umrel mi kamarát.
Je to zvláštne. Raz ráno sa zobudíte tak ako každé iné ráno, osprchujete sa, naraňajkujete sa, pustíte sa do písania diplomovky a len tak pre uvoľnenie zavoláte sestre a tá vám povie, že váš spoločný kamarát mal autonehodu. On a jeho kamarát na mieste mŕtvi, jedna ich priateľka je v kóme lebo sa neprebrala po operácii a o druhej sa nič nevie. No keďže vy poznáte najlepšie toho jedného, nazvime ho Matsuo (mám hlúpy zvyk dávať ľuďom japonské mená, keď chcem zatajiť ich identitu), v hlave sa vám začnú vynárať spomienky, ktoré na neho máte.
Priznám sa, že aj ja som už mala autonehodu. Išli sme asi 90 km/h po úzkej kľukatej cestičke medzi Charlbury a susednou dedinou, ktorej meno si už absolútne nepamätám, nikto z nás nebol pripútaný a keby chalana, ktorý šoféroval auto v ktorom som šla nenapadlo strhnúť volant, čelná zrážka s naproti idúcim autom by nás asi všetkých zabila. Našťastie sme ho strhol aj druhý krát takže sme sa nevrazili ani do dreveného plota ohrady pre kone ale prevrátili sme sa na opačnej strane cesty po tom ako sme nabehli na nános hliny. Auto sa pár sekúnd kotúľalo a potom pristálo naboku. Najťažšie zranenie, ktoré sme potom našli boli moje dve asi centimetrové rezné rany na ľavom zápästí.
Zázraky sa dejú, ale zdá sa že nie každý deň. Matsuo a jeho kamaráti nemali také šťastie. Keď mi to sestra povedala, chvíľu som si myslela, že som určite zle počula. Veď predsa...niekto ako on nemôže zrazu zomrieť. Veď má dvadsať rokov, darí sa mu v škole, je dobrý v aikide, ľudia ho majú radi lebo je spoločenský a vždy sa im prihovorí keď ich stretne. A potom som si zrazu uvedomila, že používam nesprávny čas. Že senpai je ozaj preč. Že už ma nedoučí uchikaiten nage ani kote ukemi. Že už mu nemôžem povedať ako som pokročila v Dragonballe a že Goku je aj tak zo všetkých najlepší. Už mu ani neodporučím aké predmety si má dať a ktorí vyučujúci sú v pohode.
A prečo to sem vlastne píšem? Asi len preto, že to zo seba potrebujem dostať a môj denník je momentálne 500 km odtiaľto. A možno aj preto, že človek si občas potrebuje uvedomiť aké má šťastie, že ešte žije a má byť za to vďačný lebo život vôbec nie je samozrejmosť. Ale hlavne preto, že mi bude chýbať. Sayonara, Matsuo-senpai.

 Skutočný príbeh

4 0 1 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu