Hinata pomaly otvorila oči. Stromy naokolo si ticho šepkali medzi sebou a ich hlas sa ozýval vo veľkom oblúku vchodu do jaskyne. Pokoj a zvláštne dobro sálalo z každého kúsku zeme. V tomto údolí mimo času sa Hinata zrazu cítila cudzo. A predsa vedela, že v tej chvíli nie je na svete žiadne iné miesto, kde by mala byť.
Stromy naokolo sa náhle ohli pod náporom silného prúdu vzduchu. Nebol to však vietor, ktorý to spôsobil, ale krídla obrovského draka, ženúceho sa ku vchodu do jaskyne, pri ktorom ešte stále ležala Hinata. Drak pristál neďaleko nej, hlasno zasyčiac.
„Hinata...“ povedal hlasom pripomínajúcim šum okolitých stromov zmiešaný so zvukom skál padajúcich z vrcholu hory.
Hinata sa postavila čeliac drakovi a hlboko sa uklonila. „Kentaro-dono.“
Draka náhle zahalila hmla akoby utkaná z motýľov a sakurových kvetov. Ako postupne mizla, zdalo sa že mizne aj drak. Keď sa celkom rozplynul, na jeho mieste stál vysoký muž s múdrou tvárou nesúcou veky poznania. Dlhé vlasy a oči mu žiarili farbou dračieho panciera. Podišiel k Hinate a položil jej ruky na obviazanú hlavu.
„Prečo si prišla?“ Tak ako sa zmenila jeho podoba, zmenil sa aj jeho hlas. Bol hlbší ako dunenie Veľkého vodopádu, ľahší než poletujúca pavučina a...bolo v ňom čosi takmer ľudské.
Hinata však neodpovedala. Pomaly zdvihla hlavu a pozrela mu do očí. „Vidím, že si sa vôbec nezmenila,“ povedal Kentaro-dono a pousmial sa. „Poď, prejdeme sa po údolí. Z toľkého ležania si iste celá stuhnutá.“
Hinata prikývla. Chvíľku ticho kráčali pod konármi purpurovo-zlatých sakúr až napokon Kentaro-dono prehovoril znova. „Dlho si sa neukázala. Už som sa pomaly o teba začal báť. A ako vidím, celkom oprávnene.“
Hinata zahanbene sklonila hlavu a zašepkala: „ďakujem za ošetrenie, Kentaro-dono.“
„Áá, to nestojí za reč,“ zasmial sa Kentaro. „Tak rozprávaj, čo všetko sa stalo, odkedy sme sa videli naposledy?“
„Kentaro-dono, prosím, nenúť ma rozprávať o tom, čo už dávno vieš.“ Hinatine oči sa naplnili slzami bez toho, aby poriadne vedela prečo. „Matka....otec...“ povedala takmer nečujne a rozplakala sa.
„Neboj sa, hneď ako som ťa našiel, poslal som správu po Magojirovi. Ale priznám sa, že mi nejde celkom do hlavy, ako moju Hinatu, vlčicu, ktorá dokázala spáliť les svojimi planúcimi očami a pazúrmi by zosekala aj najtvrdšie skaly, mohli takto doriadiť obyčajné prašivé hyeny,“ povedal zamyslene a pozrel na ružovkavejúcu oblohu. Slnko sa začalo strácať medzi konármi okolitých stromov. Oni však už pod stromami neboli. Kentaro-dono ich viedol priamo do stredu údolia, kde zastal a zahľadel sa na plačúcu Hinatu.
„Ach, Kentaro-dono. Bola som taká hlúpa,“ vzlykala Hinata. „A taká slabá. Všetkých som sklamala. Oni...pokúšali sa ma varovať ale ja...vo svojej pýche...som ich nepočúvala a...zradila som. Ako mám ďalej takto žiť? Nie som hodná svojho rodu...“
„Hinata,“ zahrmel Kentaro-dono, „ty vieš, prečo si prišla.“
Hinata však prudko pokrútila hlavou, neprestávajúc plakať.
„Prečo si tu?“ spýtal sa znova hlasom burácajúceho hromu.
„Ja...“ akokoľvek chcela, Hinata sa nedokázala prinútiť k odpovedi.
„Prišla si prosiť o smrť?“
„Ja...“ vzdychla Hinata.
„Áno či nie?“ ako to hovoril, Hinate sa zdalo, že sa jej pod nohami otriasa zem. A možno sa jej to ani nezdalo. „Odpovedz!“
„Áááno,“ zvolala Hinata z plných pľúc.
V tej chvíli akoby stíchol celý svet. Kentaro-dono pomaly vytasil meč, ktorý nosil stále po boku. V lúčoch zadajúceho slnka sa jeho čepeľ sfarbila jasnou modrou žiarou. Hinatino srdce podskočilo pri pohľade na jej ostrie.
„Hinata-hime, naozaj chceš zomrieť?“ opýtal sa Kentaro-dono znova, no tentoraz bol jeho hlas nežnejší než kvapka rosy hladiaca lupene kvetu.
Hinata sa zhlboka nadýchla. Posledné dve slzy ticho skropili steblá trávy pri Kentarových nohách. „Áno.“
„Ak si to teda tak veľmi želáš, splním ti tvoje prianie.“ Dvihol Seiken nad hlavu a jeho čepeľ prehnal skrz Hinatino telo.
„Ď-ďakujem,“ Hinata sa jemne uklonila a usmiala sa. „Aký zvláštny pocit. Ani to...nebolí,“ pomyslela si Hinata a padla na zem.
owari ka
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Poprosím preložiť posledný riadok a prvý komentár
A teraz chcem tú ďalšiu vec, lebo tento koniec sa mi naozaj nepáči
A teraz chcem tú ďalšiu vec, lebo tento koniec sa mi naozaj nepáči
3
Velmi pekne. Velmi, velmi. V kutike duse som si aj myslela, ze to takto skonci.
Napíš svoj komentár
otsukaresama deshita