Ookami senki: Hinata monogatari (part 8)

Niekoľko kvapiek popoludňajšieho dažďa si prerazilo cestu cez hustú spleť konárov a listov, dopadnúc varovne na Hinatin nos. Ich cesta ďalej k zemi ju nežne pošteklila, ale skôr akoby ju prinútili kýchnuť a tým prezradiť svoju prítomnosť, šikovne ich zotrela jediným ťahom labky a ďalej sa nečujne zakrádala lesom. Nebola na love, ale verila, že tréningu nikdy nie je dosť a preto si zvykla chodiť takto vždy a všade.
Do stretnutia mala ešte kopu času a tak len bezcieľne blúdila kam ju nohy niesli, nerozmýšľajúc, kde vlastne je. Z poza neďalekých kríkov lemujúcich malú čistinku začula zvuk trhania tkaniva. Poriadne zbystrila všetky zmysly a opatrne sa šla pozrieť, čo sa to tam deje, keďže vietor bol nepriaznivý a čuch jej nič neprezradil. Prestrčila sa cez najväčšiu štrbinu medzi ostrými konárikmi aby zminimalizovala hluk prechodu a skrčiac sa vo vysokej tráve skúšala zavetriť pach protivníka. Ten bol k nej otočený chrbtom a skláňal sa nad svojím obedom, takže ho nemohla pomedzi hustú trávu rozpoznať zrakom. V tom sa vietor otočil smerom k nej.
„Usotsuki?“ vyhŕkla a vyskočila na nohy.
Hyena sa trochu otrávene obzrela za hlasom. „Aaa, Hinata,“ uškrnul sa na ňu a vrátil sa k ohlodávaniu kostí, neunúvajúc sa s pozdravom.
Hinata zo všetkého najviac neznášala ignoráciu svojej existencie a dotklo sa jej takéto zaobchádzanie od niekoho, kto sa nazýval jej priateľom. „Nečakala som, že tu budeš tak skoro,“ podarilo sa jej povedať v celku neutrálne.
„Skoro? A kde?“ spýtal sa Usotsuki nezaujato bez toho aby dvihol hlavu.
Hinata pomaly strácala trpezlivosť s jeho ľahostajnosťou a zamračila sa. „No v lese. Mali sme sa stretnúť až pred západom slnka. Na planine.“
„Ach to,“ Usotsuki sa chvíľu tváril neprítomne akoby rozmýšľal. „Ja dnes nemám čas. S kamošmi sme sa dohodli na istej záležitosti.“
„Ako to myslíš, že nemáš čas? Čo už môže byť dôležitejšie ako tvoj sľub?“ oborila sa na neho Hinata, ktorá v poslednej dobe tiež občas trpela pocitom spravodlivého hnevu. A toto bol jeden z tých okamihov.
„POVEDAL SOM, ŽE NEMÁM ČAS!“ zavrčal na ňu Usotsuki. Chvíľu jej tvrdo pozeral do očí, potom sa len znova povýšenecky uškrnul a vrátil sa k svojej zdochline.
Hinate tie slová vyrazili dych. Mala pocit akoby jej srdce prerazila jedovatá kopia. Stála tam, prikovaná týmto pocitom, neschopná akéhokoľvek pohybu. „Aha,“ vydralo sa z nej nakoniec takmer nečujne keď sa jej konečne podarilo trochu sa pozbierať. „Tak ťa nebudem rušiť,“ dodala ticho a skôr akoby sa Usotsuki stihol obzrieť, stratila sa v kríkoch naokolo.
Chcela bežať no kolená sa jej roztriasli a z chôdze sa jej vytratila všetka zvyčajná istota. Ako sa to mohlo stať? Ako ju mohol takto oklamať? Zdvihol sa jej žalúdok pri myšlienke na to, že mu len dva dni pred tým vyzradila takmer všetky vlčie tajomstvá. „Ako som len mohla...?“ pýtala sa stále dookola samej seba no odpoveď neprišla. Jej vnútro zrazu pohltila prázdnota.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu