Hinata nepociťovala ani jedno zo spomínaných. Jej myšlienky sa stále dookola točili okolo Usotsukiho a jej zrady. Ak by Usotsuki prehovoril o tajomstvách, ktoré mu zverila...Zrazu sa jej zdalo správne, že je tam kde je. V prípade útoku bude v prvej línii a môže tak priamo niesť zodpovednosť za to, čo spáchala.
„Hinata-hime, “ vytrhol ju zo zamyslenia hlboký Noboruho hlas.
Hinata sa otočila a úctivo mu pozrela do očí. „Noboru-san, prosím, neoslovujte ma princezná. Kým som tu som len jednou z vašich podriadených.“
Noboru-san sa súhlasne uklonil na čo Hinata odpovedala rovnako.
„Hinata-sama, “ neodpustil si aj tak Noboru, „Magojiro-san ma práve informoval, že niekoľko sto metrov na juh sa pri hraniciach potuluje vlčie mláďa, nepochybne z našej svorky. Isamu a Ginta sú na obchôdzke, takže by som chcel poveriť touto misiou vás.“
„S radosťou sa jej ujmem kapitán.“ Hinata sa znova uklonila a bez ďalších slov vyrazila.
O chvíľu zacítila známy pach a nos ju čoskoro priviedol na miesto.
„Masako-chan...“
„Hinata-oneesama! “ vykríkla naradostene Masako. „Takže tu ťa držia.“
„Čo robíš tak ďaleko od svorky? Keď mi Noboru-san povedal o zatúlanom mláďati, bola som si istá, že je to Sayuri, až kým som ťa nezavetrila.“ Hinata prísne pozrela na Masako, ale pri pohľade na ňu sa jej nepodarilo udržať tento výraz dlho. Masako patrila medzi jej obľúbencov, aj keď jej ju nezverovali často. Bola bystrá, niekedy, ako napríklad teraz, až nebezpečne nebojácna a rovnako stará ako Azami, preto by ju Hinata sama asi len ťažko nazvala mláďaťom.
„Chcela som sa len pozrieť, ako to tu vyzerá, “ bránila sa Masako, ktorej sa späť ešte veľmi nechelo.
„Poď, odvediem ťa bližšie k svorke, tu je to pre teba nebezpečné, “ zavelila Hinata rozhodne.
„Ale choď, veď sa tu ani lístok nepohne. Je tu ticho a pokoj ako len málokde, “ rozplývala sa Masako ale Hinata nemienila len tak ľahko ustúpiť. Až pridobre poznala zradnosť tohto neprirodzeného ticha.
„Tak sa aspoň poďme prejsť, “ nadhodila, dúfajúc že sa jej takto nenápadne podarí odviesť Masako domov.
„To môžeme, “ súhlasila Masako s hlasom prekypujúcim entuziazmom a nechala sa viesť Hinatou. „Tak rozprávaj. Ako sa ti darí? Čo Noboru-san? Je veľmi prísny? A čo ostatní členovia jednotky? Akí sú? “
Hinata sa neubránila smiechu nad tým prívalom otázok. „Darí sa mi dobre, kapitán, Ginta-kun a Isamu-kun sú ku mne veľmi láskaví a zatiaľ tu neboli vážnejšie problémy, “ zhrnula stručne. Takto zabratá do rozhovoru si ani nevšimla, že sa k nim blíži niečo zhrbené.
„Hinata, “ zavolal na ňu zrazu známy hlas.
Hinata sa zasekla v polke vety a pomaly sa otočila. „Usotsuki...“
„Dlho sme sa nevideli, “ povedal zamyslene, prejdúc pohľadom najprv ju a potom Masako.
„Usotsuki, čo tu robíš? Toto je vlčie územie, “ povedala Hinata zvláštne roztraseným hlasom.
„Viem, viem. Len som...chcel som sa ti ospravedlniť, za to čo som ti vtedy povedal a...“
„Už musíme ísť, “ skočila mu do reči skloniac hlavu a obrátila sa mu chrbtom. „Masako-chan, ideme“ zavolala ju a pootočila hlavou. „Odíď Usotsuki. Tu nemáš čo hľadať.“
Masako sa nechápavo pozrela najprv na jedného, potom na druhého, no keď sa Hinata bez ďalších slov pobrala preč, rýchlo sa pustila za ňou. Chvíľku mlčky kráčali bez toho aby sa čo i len raz obzreli či naozaj odišiel a potom to už Masako nevydržala. „Kto to bol? “
Hinata neodpovedala hneď. Masako poznala silu Hinatinho mlčania, ale na jej vlastné prekvapenie netrvalo dlho.
„Starý známy...nikto zaujímavý, “ odpovedala nakoniec.
„No mne sa zdal celkom zaujímavý. Čo je to vlastne za...“
„Psst! “ Hinata zrazu z ničoho nič pritlačila Masako k zemi, skrčiac sa vedľa nej.
„Čo je? “ ohradila sa Masako proti takémuto zaobchádzaniu.
„Ticho, nech si nás nevšimnú, “ zahriakla ju Hinata priškrteným hlasom ale už bolo neskoro. Dve veľké hyeny ich začuli a pustili sa smerom k nim. Ešte pred pár týždňami Hinata nevedela prečo sa jej všetci snažia nahovoriť, že hyeny sú zlé. Odo dňa keď ju Usotski tak odbil sa o nich ale čo to od kapitána naučila a preto sa im radšej vyhla ak sa dalo. Tentoraz to bohužiaľ nebolo možné. „Do čerta, “ zakliala si ticho popod nos, zhlboka sa nadýchla a s hrdo sa postavila.
Hneď ako Hinatina ruka opustila jej chrbát, postavila sa aj Masako. „Ďalší starí známi? “ premerala si prichádzajúce hyeny.
„Ani nie...“
„Ááá, dámy, “ spustila úlisne jedna z hyen. „Aké potešenie stretnúť také krásavice. Už sa nám to tu pomaly zdalo nudné.“
„Toto je vlčie územie, “ vyhlásila Hinata výstražne.
„Ó naozaj? “ pridala sa druhá rovnako úlisným hlasom. „Chinpo, začínam mať pocit, že si tieto dámy neprajú našu spoločnosť.“
„Hakuchi, kamarát, myslím, že sa mýliš. Veď kto by jej mohol odolať? “ uškrnul sa Chinpo a podišiel k Masako. „Však mám pravdu? “
„No jáá...“
„Masako! Bež! “ zrúkla na ňu Hinata skočiac medzi ňu a hyenu.
„Čože? “ nechápavo na ňu pozrela Masako, za ktorou už stála druhá hyena.
Hinata trošku cúvla a zašepkala jej tak aby to hyeny nepočuli: „Na moje znamenie vyrazíš tak rýchlo ako ťa nohy ponesú týmto smerom, “ kývla nenápadne hlavou na pravo. „Pripravená? “
Masako nepatrne prikývla.
„Ale dámy, nepatrí sa šepkať v spoločnosti, “ zatiahol Chinpo pokúsiac sa priblížiť ešte viac.
„Teraz! “ zvolala Hinata a s Masako za pätami sa pustila do behu. Hinata sa obzrela no to čo videla sa jej ani trochu nepáčilo. Zamračila sa a zastala tak prudko, že sa jej chodidlá šmýkali na vlhkej pôde. Masako si to všimla až keď už bola hodný kúsok popredu no zastala tiež.
„Hinata-oneesama! “
„Masako-chan, BEŽ! “ zvolala na ňu postaviac sa hyenám do cesty. Masako nepotrebovala aby jej tento príkaz zopakovali a stratila sa medzi stromami.
„Prečo pred nami utekáte? “ Chceme sa len porozprávať, “ podlizoval sa Hakuchi keď sa k nej konečne dostal.
„Toto je vlčie územie, “ zavrčala Hinata znova.
„Áno, áno, to sme už počuli, “ povedal Chinpo znudene a pyšne postavil priamo pred ňu. „Ako sa voláš, maličká? “
Hinata ho z celej sily šľahla pazúrmi po tvári. „Nie som maličká“ precedila pomedzi tesáky.
„Ááá, takže ty sa chceš hrať, “ povedal Chinpo pokojne, prejdúc si labou po škrabancoch, no niečo v jeho hlase Hinatu znepokojovalo. Ani si nevšimla, kedy sa druhá hyena dostala za ňu. „Tak sa teda budeme hrať. Hakuchi...“pokynul na svojho spoločníka a ten na ňu skočil zozadu, zaboriac čeľusť do jej chrbta. Hinata zaťala zuby a vyrazila na útek smerom k hranici s nádejou, že pri troche šťastia natrafí na Gintu alebo Isamuho. Hyeny sa však znova pustili za ňou, ženúc ju do húštiny. Hinata bežala prirýchlo na to aby si stihla všimnúť prudký zráz priamo pred ňou, vyhĺbený počas dlhých rokov do hliny medzi stromami malým potokom. Keď ho konečne zbadala, bolo už neskoro takže sa pošmykla na okraji brehu a padla doň. Srsť jej okamžite nasiakla vodou. Mokré chodidlá sa jej šmýkali na klzkom brehu a strmé okreje ju nepustili von.
„Hej, maličká, “ začula nad sebou Chinpov hlas. „Toto je za ten šrám.“
Skôr ako si to mohla uvedomiť, prevalili hyeny ponad okraj pomerne veľký kameň, trafiac ju do hlavy. Hinata sa zapotácala a kolená sa jej podlomili. Pravé oko jej oslepil teplý prúd krvi rinúcej sa z rany po kameni.
Hyenám to však nestačilo. Spustili sa dole k nej a obkľúčili ju z oboch strán. „Tak čo, už si pokojnejšia maličká? “
Hinata sa po nich zúrivo zahnala ale minula.
„Tuším ťa budeme musieť skrotiť ešte viac, “ povýšenecky utrúsil Chinpo, jemne jej prešiel labou od krku až k ústam a zaboril jej pazúry do líca. Hakuchi na ňu opäť skočil zozadu a zadrapil sa jej oboma chodidlami do chrbta. Hinata zakňučala od bolesti. Nohy sa jej triasli a srdce sa jej rozbúchalo od adrenalínu, ktorý naplnil jej krvný obeh.
„No ták, buď poslušné dievča, “ šľahol ju Chinpo pazúrmi znova, tentoraz po druhom líci, roztrhnúc jej peru.
Z úst sa jej pustil ďalší prúd krvi a nová vlna pálivej bolesti si prerazila cestu do jej mozgu. Z posledných síl vyrazila dopredu, mieriac tesákmi na Chinpov krk, konečne úspešne. Hakuchi, nepripravený na tento jej náhly pohyb sa zošmykol z jej chrbta a padol do vody. Hinata sa zúrivo zahryzla do nenávidenej kože, no hneď ako ju svojimi tesákmi prerazila, odtrhla sa od neho skôr ako by bola nútená okúsiť odpornosť jeho krvi. Vyskočila na neho, odrazila sa od jeho chrbta a vyšvihla sa na breh, pustiac sa do bezhlavého behu.
„Tá suka...“ začula ešte za sebou no ostatné ich slová sa stratili vo vetre svištiacom v jej ušiach.
Bežala, nevediac kam, napoly oslepená a oslabená stratou krvi. V hlave jej dunelo a všetko naokolo sa začalo zlievať do zmesi farieb a neurčitých tvarov. „Signál. Použi signál...“ pomyslela si , jej telo ju však zradilo a vyčerpaná padla na zem., sťažka dýchajúc. Pokúsila sa znova vstať, ale márne. Rany ju štípali a mala pocit akoby mala všetky svaly, o ktorých vedela, ba aj tie o ktorých doteraz nevedela, v ohni. . Ešte raz skúsila vstať, znova však neúspešne.
„Hinata-neechan! “ zvolal ktosi neďaleko nej.
„Sa -yuri...-chan...“
Sayuri k nej rýchlo pribehla a spustila sa na zem vedľa doráňanej Hinaty. „Och Bože, Hinata-neechan.“
„To je v poriadku, “ zašepkala Hinata. „Nič mi nie je...“
„Ako to myslíš, že ti nič nie je? “ oborila sa na ňu zúfalá Sayuri a zaborila tvár do jej zakrvavenej srsti.
„Au...to bolí, “ pousmiala sa Hinata a zavrela oči, pokúšajúc sa nabrať dych.
„Prepáč, to som nechcela. Poď, odvediem ťa ku svorke. Tu nemôžeš ostať.“ Sayuri pomohla Hinate na nohy, chystajúc sa na cestu späť.
„Nie...“
„Nie? “ zarazene sa pozrela na Hinatu. „čo nie? “
„Nemôžem ísť domov. Odveď ma prosím do Sakurového údolia, “ povedala Hinata potichu.
„Ale veď to je opačným smerom. Na čo tam...“
„Prosím...“ Hinata na ňu pozrela nezasiahnutým okom tak žalostne až mala Sayuri pocit, že jej o chvíľu roztrhne srdce.
„Dobre teda. Opri sa o mňa, “ posunula sa bližšie k nej.
„Netreba, dôjdem tam po vlastných. Len ma veď.“
Sayuri prikývla a pomaly sa vydala na cestu, ktorá našťastie nebola veľmi dlhá. Hinata sa počas nej niekoľko krát ocitla na zemi, ale s pomocou Sayuri sa jej vždy podarilo znova vstať, až napokon dorazili k Sakurovému údoliu. Len čo sa dostali pod konáre prvej sakury, Hinata zastala.
„Ďakujem za pomoc, Sayuri-chan. Ďalej to už zvládnem sama. Bež domov, lebo sa o teba budú báť.“
„Čože? Nemôžem ťa tu predsa nechať samú v takomto stave! “ nedala sa Sayuri.
„Musíš. Neboj sa, tu sa mi nič nemôže stať. Vráť sa čo najrýchlejšie k svorke a povedz im, že som v poriadku.“
„Hinata-neechan...“
„Prosím, “ naliehala Hinata.
Sayuri smutne sklonila hlavu. „Ako si želáš, “ povedala len a so slzami v očiach sa rozbehla domov, snažiac sa nemyslieť na to, že Sakurové údolie je miestom posledného odpočinku všetkých veľkých vlkov.
Hinata sa s vypätím všetkých síl dostala do stredu údolia, kde napokon od vyčerpania omdlela.
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
4
Vsetky diely namakane napisane. Konecne sa mi podarilo si ich precitat vsetky
Lucy parada. tesim na pokracovanie
Lucy parada. tesim na pokracovanie
Napíš svoj komentár
Super si tam opisala ten fight..teda ako Hinata zazivala krusne chvile Moore moore!