Boli sme králi a kráľovné našich sľubov.

Dlho som sa odhodlávala prečítať si všetky moje staré blogy. Bála som sa toho, že mi zrazu budú pripadať hrozne trápne. V skutočnosti sa s nimi aj dnes stotožňujem. Neviem, či je to lepšie alebo horšie ako prvá možnosť.

Cítim sa stratená v tomto živote...

Za ten čas zostalo všetko rovnaké a zároveň úplne iné.
Mám super chlapa, s ktorým som takmer 3 roky. Congrats to myself.

Pred rokom aj pár mesiacmi som skončila strednú a doteraz som mala tri napiču roboty. Nič moc, ale tak ja sa vždy musím utešiť " cudzím nešťastím" a mám kamarátku, ktorá ešte nepracovala nikde ! Ha ha !

V podstate som vždy chcela byť šťastná. Nikdy som nechcela byť bohatá alebo mať milión kamarátov. Chcela som byť "len" šťastná.

A teraz som nešťastná, lebo nie som šťastná.


Ani jedna z mojich robôt ma nenapĺňala. Dokonca som kvôli nim plakala. Hocikde a veľa. Najčastejšie v plesnivej šatni plnej plesnivých hrnčekov. Hlavným dôvodom bolo to, že som mala na viac. Stále mám. Akokoľvek namyslene to znie. Viem, že som múdrejšia a šikovnejšia, že nemusím do konca života robiť predavačku. Ale čo keď proste nebudem mať šťastie? Viem že väčšina ľudí svoju prácu nemiluje. Nechcem prácu, ktorú budem milovať a žiť ňou, chcem len nejakú, ktorú nebudem nenávidieť.

Ja proste neviem kam ďalej.

Viem, že tam niekde vonku, je ten môj "zmysel" života. Každý predsa nejaký má. Každý má nejaký zmysel, za ktorým sa chce nejako dostať. Ale mám hrozný strach z tej cesty k nemu.

Zároveň sa teším na ten moment, kedy budem konečne žiť, kedy budem tak naozaj šťastná. Ale príde to vôbec niekedy keď toho nie som schopná teraz?

 Záchod

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu