"Dnes nemôžem, mám toho veľa do školy. Fakt, inak by som išla" .V klamaní som dobrá. V škole som nebola už pár dní a aj keby, neuprednostnila by som učenie pred ničím. Pravdou je, že nemám náladu byť s ním. Presne viem, aké otázky sa ma bude pýtať a viem aj to, aké odpovede by chcel počuť. Ďakujem, neprosím.
Nechápem ho. Nerozumiem mu. Ale celkom rada by som poznala ten dôvod, ktorý ho drží pri mne, aj keď ho stále odháňam. A vlastne radšej ho nechcem poznať. Potom by to už nebolo tak krásne komplikované a zamotané.
Neviem odkedy som takáto. Povrchná, naivná, hlúpa, sebecká. Nazvite si to ako chcete. A možno som úplne normálna,len sa bojím toho ďalšieho kroku. Neviem.
Naivne som si žila v svojích predstavách a ilúziach, že tu bude stále. Že bude čakať donekonečna, kým zistím, čo chcem. Veď keď vydržal čakať tri mesiace, určite počká aj ďalší, a ešte jeden. Naivné a hlúpe. Viem.
A potom, bum! Prišla Ona. Sebaistá, skúsená a dostupná. A hlavne vedela dávať svoje city najavo. To bolo hlavné. Vedela som , ako to bude pokračovať. A mala som pravdu, nič, čomu by som sa čudovala. Pár dní na mňa kašlal, potom bol so mnou a pár dní zase s ňou. Akože o tom neviem, nechcela som mu nič vyčítať. Mal právo na všetko čo robil.
Tak som sa stiahla. A on bol s ňou.
Pár dní som preplakala kvôli tomu aká som bola sprostá. Pár dní mi chýbal. Fakt som nečakala, že mi môže chýbať až tak. Poznáte tú frázu " to čo máš zistíš až vtedy, keď to stratíš" ? Pravda. Stopercentná.
Potom prišla fáza hnevu. Nie na neho a už vôbec nie na ňu. Na seba samú . Bola som hlúpa, povrchná a nevážila som si ho. Ľútosť mojej osoby som vynechala. Nebola by na mieste, veď som to posrala ja.
Asi po mesiaci zavolal. Vraj ma chce vidieť a chce sa somnou rozprávať. Tentokrát mi nenapadli žiadne výhovorky tak som išla. Zázrak. Vôbec sa nezmenil. Stále mal ten pekný úsmev, veselé oči a tak milo strapaté vlasy. A v ruke mal cigaretu. A ja som to neznášala. Pre tentokrát som ale na neho nespustila o tom, ako to ničí pľúca a podobné blbosti. Načo? Aj tak mu to bolo jedno. Tak sme sa len pozdravili a vymenili si zopár vyčítavých pohľadov.
Nehovoril mi o nej nič. A ja som mu nehovorila nič o tom, ako ma to mrzí a že to chcem napraviť. Namiesto toho sme sa rozprávali o blbostiach a smiali sa na ešte väčších blbostiach. Až na konci mi o nej povedal. Vraj to namalo zmysel lebo mu nerozumela. Ani on jej. A vraj sa s ňou nevedel smiať.
Tak som to vyklopila aj ja. Áno, mám ho rada a je mi s ním fajn. A áno, chcem to skúsiť. Tak sme to skúsili.
Je mi úplne jedno, že je dnes hrozne studená noc. Pretože si tu somnou. A stačilo len povedať pravdu.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
greendgirl
13. 10.októbra 2011 19:47
držím palce
3
až divne, hrozne divne podobné môjmu príbehu, lenže ja stále neviem či bude ten záver ako tvoj, ukážkový happy end ...
Napíš svoj komentár