Prišla otázka..Prečo nám bol do rúk zverený život, keď ním väčšina iba prepláva, iba si pre seba kradne minúty..hodiny..týždne a roky. Vtom prišla ďalšia otázka.. Ako môže niekto nevnímať tú krásu, tú radosť a lásku, ktorá nám kvitne pred očami. Je vôbec možné, aby bol človek taký sebec? ...A potom si spomenul na knihu, ktorú dnes držal v rukách. Bola dostatočne zaujímavá, a preto sa pýtal sám seba...o čom sú, vlastne, knihy spisovateľov? Jednoznačne odpovedal- O tom, čo zažili...aj keď si to neuvedomujú alebo to ich fantázia kvalitne spracuje, vždy je to o tom, čo videli, počuli alebo cítili...všetko sa dostáva do ich podprahového vnímania... Je vôbec to, čo si myslíme naozaj to, čo si myslíme? Nie je to to, čo nám podsúva okolitý svet?
Až teraz sa vážne započúval do hudby..A na to si spomenul na ňu. Pristihol sa ako sa hlúpo usmieva. Bola tak krásna, v očiach jej žiarila detská láska a nebála sa ju šíriť navôkol. Práve teraz si šokujúco uvedomil aký zmysel má tento svet. Zamrazilo ho, lebo cítil, že sebectvo mu nepomôže. Ani sa s ňou nestihol zoznámiť. Chcel to, vedel, že ona to chcela tiež, no osud ich nepredurčil k sebe. A čo je to osud?! Nejaký výmysel senilných veštíc? Rezolútne odmietol túto fantáziu...Jediné, čo ho trápilo v túto chvíľu bolo, či ju ešte niekedy uvidí...Ešte jeden hlboký nádych a tiaž viečok ho priviedla do úplne iného sveta. Ani jemné Čajkovského tóny vychádzajúce z notebooku ho nevyrušili...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár