Raz sa správajú tak, inokedy onak. V podstate nikto nemá nikoho naozaj rád. Všetci ľúbia seba a potrebujú sa utvrdiť v láske k sebe. Všetci sú všetkým ľahostajný. Iba keď sa ozve strach zo samoty alebo túžba ukázať sa svedomiu v peknom svetle, tak sme vľúdni. Láska ako sa o nej píše je zjednodušene hormonálny ošiaľ, pohlavný pud, nadšenie z krásy, z pôvabu pružného tela a symetrie žiaducej tváre. Chceme sa páčiť iným, aby sme sa páčili sebe. Pochváliť sa, aby stúpla naša hodnota. Sme zvláštne zvieratká v krajine ešte väčších zvierat, čo udávajú parametre zvrátenosti. Je ti niekto sympatický? Tvoj nos sa nevie nabažiť jeho vône? Štýl chôdze tej osoby je ti obdivuhodný? Nezvažuj, nekalkuluj, za chvíľu odkvitne ďalší deň, pribudne ďalšia peha stratenosti a zažiješ iba dennú rutinu . Každá ďalšia príležitosť sa ti vzdiali. Nikto ťa neosloví, ako si si vždy myslel, lebo všetci čakajú na teba. A keď si to raz všetko uvedomíš, nielenže bude neskoro, ale prídeš celkom jasne na to, že všetci navôkol sú hlúpy. Zlozvyky, ktoré máš nevidíš tak jasne, ako ich jasnú hlúposť. Nevydržal by si s niekym ani tri dni. Fňukáš v sne, predstavuješ si aké by to bolo, no vo dne si striktná osobnosť. Takto si to ten svet vyžiadal, tak hráš tú hru dokonca. A čo bude na konci? Ani to nechceš vedieť. Túžiš spraviť ostrý risk, no nikdy ho nespravíš. Môžeš si len domýšľať, snovať vymyslené denníky a pozerať romantiku v kinách. Niektorí sa tvária, že ich to aj baví, no uviazli ako všetci. Uviazli vo fanatizme zvanom realita. Hnus, z ktorého sa mi tlačí večera von. Narodili sem sa, aby sme na niečo neustále reagovali, slovne, fyzicky, psychicky, akokoľvek. Plán prežitia? Ale prečo? Hľadať v tom nadprirodzenosť je prirodzené, ale bezvýsledné. Putovanie nie je bezvýsledné, vždy skončí v cieli. Putovanie životom? Protirečenie je tak nekonečné. Relatívne.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.