Sedím na predposlednej skúške a ako vždy keď som už hotový (nie že by som mal všetko, ale niet čo viac písať) len tak sedím a premýšľam čo pôjdem robiť po skúške. (Zaujímavosť č. 1 Všetci ešte píšu, nie žeby mali čo, ale asi ich nebaví len tak sedieť a tváriť sa múdro, tak opisujú, čo majú pripravené. 9.)
Masturbáciu na izbe zamietam, píšem dve hodiny v kuse únava ruky sa už dostavila. Taktiež môj internet mi nedovoľuje sťahovať/pozerať porno v najvyššej kvalite a zahatávať mozog fantáziou, ktorú som aj tak minul na poslednej improvizácii na skúške mi príde tiež zbytočná činnosť.
Než sa stihnem dohodnúť so zvyšnými osobami v mojej hlave, kráčam po meste len tak v obleku a smerujem k divadlu. idem si kúpiť lístok na predstavenie, ktoré som aj tak nechcel vidieť, ktoré si aj tak nezapamätám nad ktorým sa aj tak nezamyslím. (Zaujímavosť č. 2 všade je tak 2-5 cm snehu cestou k divadlo 9.)
Keď tu zrazu zočím ľudí v obleku v bočnej uličke idúcich jedným smerom , nedá mi to a pridám sa k ním. Stúpame na kopec, dolu kopcom a zase na kopec. Krajina vôkol ma nezaujíma, som fascinovaný toľkou koncentráciou ľudí v obleku a čiernych šatách. Všetci sa tvária akosi ponuro skoro by sa dalo povedať smutne, no vyžaruje z nich akási skrytá satisfakcia, za niečo čo mi uniká. ( Zaujímavosť č. 3 Každý čo má oblek vyzerá dôstojne no nie každý dôstojne vyzerajúci človek má oblek )
Zastali sme , stojím skoro na konci radu kravaťákov a bankových úradníčiek a predieram sa dopredu nech vidím čoho som súčasťou. Táto sekta je akási zvláštna, čím idem viacej vpred, tým počuť silnejšie nárek. Tak som sa predral konečne dopredu.
Krista ja som na cudzom pohrebe...
než sa stihnem otočiť ľudia ma tlačia pred sebou a ja chtiac nechtiac postupujem k hrobu, všetci ako piľné včeličky naberajú hrudu hliny do svojich dlaní, aby pomohli hrobárovi, i keď len malým pričinením, s prácou zasypať nebožtíka. (Zaujímavosť č. 4 ľudia, ktorí sa tvária úprimne smutno nezhrabujú lakovkami hlinu na rakvu )
Už si myslím, že je na čase sa zdekovať a vypariť, nejako bočne odísť, ale dav ma tlačí ďalej. márne sa snažím zastať, postaršia pani ma vzala pod pazuchu a vzlyká a vzlyká a vzlyká. Z druhej strany ju podopiera nie staršia slečna odo mňa. Prihovára sa jej, oslovuje ju ako tetušku Eržiku a vzlyká s ňou. Hovorí jej o tom, ako je strýčkovi Imrovi lepšie a ako mu skončilo trápenie. ( Zaujímavosť č. 5 Ak poznáte meno mŕtveho človeka stále to vo vás neprebudí žiaľ alebo smútok, no ak vidíte v televíznych novinách úryvok o tom ako neznámeho človeka ubodali na smrť alebo prepadli pociťujete akýsi typ empatie s pozostalými. )
Keď som si myslel, že to nemôže byť horšie, tetuška Eržika ma začala postrkovať do akéhosi autobusu. Moja otázka kam ideme bola viac menej zbytočná. Smer kar. Vykrúcal som sa, že nie som ani blízky príbuzný a že sa nehodí aby som tam šiel. Ona len odfrkla, že každý kto mal strýčka Imra rád je pozvaný. Nemal som to srdce jej povedať kto som, takže sedím v autobuse a tetička Eržika mi ponúka domáce koláče. Všetci vzlykajú a ja si tam tak sedím so slniečkovskou kravatou a chrúmem staré osie hniezdo. V hlave mi bije dokola tá istá myšlienka : mal som ísť radšej masturbovať na izbu než ísť do divadla...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
drilo
11. 2.febuára 2013 23:48
ouuuu pravdepodobnosť minimálna ...
3
@absintho ... no že toto nevymyslíš ... nieje to vec čo sa stáva často ... pravdepodobnosť minimálna takto som to myslel
Napíš svoj komentár