Stála som oproti nemu a pokúšala som sa nasadiť na tvár nečitateľný výraz. Neviem, či sa mi podaril, ale dúfam, že áno. Nepozerala som sa mu do očí, vlastne som sa pozerala niekde pomimo všetkých.
"Lucka, toto je môj brat Jakub a jeho priateľka Saša." Predstavil nás môj priateľ Martin. Pozrela som sa na Sašu, nepoznala som ju, iba z videnia, podala som jej ruku a usmiala som sa.
"Lucia," povedala som s úsmevom a pozrela som sa na Jakuba. "A my sa poznáme." Povedala som ticho, ale zrozumiteľne. On prikývol a nič nepovedal. Odvrátila som od neho pohľad.
"Vy sa poznáte?" spýtal sa zaskočený Martin. "Skade, prečo, ako?" nechápal.
Pozrela som sa na neho a usmiala som sa, no skôr ako som mu mohla odpovedať, prebehol ma Jakub. "Zo školy."
Nechcela som sa na neho pozrieť, preto som sa pozerala na Martinovú tvár, ktorá sa rozžiarila poznaním. "A fakt." Povedal prekvapene. "Mohlo ma napadnúť, že sa poznáte, keď chodíte do tej istej školy." Pozrel sa na mňa a potom na Sašu. "Ale to sa musíte poznať i vy dve."
Pokrútila som hlavou. "Maximálne z videnia."
Saša prikývla a usmiala sa na mňa. "Prváci sa nestýkajú veľmi z druhákmi. Vlastne je strašne málo prváčok, ktoré sa poznajú či bavia s druháčkami."
Martin prikývol na znak, že chápe. "A skade sa poznáš s Jakubom?" spýtal sa ma a mne prebehlo v hlave, rôzne myšlienky.
"Kamaráti sa s Miškou." Povedal Jakub a ja som prikývla.
"Počkať!" stopol Martin svojho mladšieho brata. "Miška - tvoja najlepšia kamarátka," ukázal na mňa a potom pozrel na Jakuba. "A Miška z intráku je tá istá osoba?"
S Jakubom sme prikývli. Vôbec som sa na neho nepozerala, ale vedela som, že prikývol a dodal: "Čo vieš vlastne Lucii?"
Usmiala som sa na Jakuba, ktorý sa na oplátku škeril. No, nepozerala som na neho dlho.
Nevydržala som to. Keď som sa pozrela späť na Martina, vyzeral trochu zaskočený a v tvári mal divný pohľad. Chytil ma za ruku a usmial sa. Úsmev som mu opätovala.
"Skade sa vlastne poznáte vy dvaja?" spýtala sa nás Saša po dlhom a napätom tichu.
"Zoznámil nás Tadeáš." Odpovedal pokojne Martin. Prikývla som a on pokračoval: "Je to Luckin brat a ja som s ním pracoval. Fajn chalan."
Zasmiala som sa, čím som upútala ich pozornosť. "Je to pako." Zamrmlala som. "Ale mám ho rada."
ˆ.ˆ
"Miška, choď mi kúpiť kávu." Povedal ten neznámi chalan a usmial sa na ňu. Miška sa zdvihla a ja som sa na ňu prekvapene pozrela.
"Odkedy si slúžka?" spýtala som sa jej prekvapene. Ona sa na mňa pozrela a nechápavo sa usmiala. Pozrela som sa na toho chalana, ktorého si meno nepamätám a usmiala som sa na neho. On mi úsmev opätoval.
ˆ.ˆ
"To je naozaj zábavne, že sa s ním poznáš!" usmial sa na mňa Martin, keď sme čakali na autobus, ktorým som mala ísť domov. "Prečo si mi nepovedala, že sa poznáte?"
Prekvapene som sa na neho pozrela, dúfajúc, že rozoznám ako to myslel. Nevyzeral nahnevaný, ani sklamaný, vyzeral v pohode. "Ja som nevedela, že je to tvoj brat." Odpovedala som mu pokojne. On sa na mňa usmial a prikývol.
"Ale mohla si to tušiť." Pokračoval.
Nechápavo som sa na neho pozerala. "Nepoznáme sa až tak dlho, že by som poznala celú tvoju rodinu a naopak." Povedala som trochu uštipačne. On sa na moje prekvapenie zasmial.
"To je pravda, ale poznáme sa už päť mesiacov!"
"Áno, ale z toho chodíme spolu, koľko?" spýtala som sa ho rečníckou otázkou, na ktorú som si chcela v zapätí odpovedať, ale on ma predbehol:
"Mesiac aj tri dni."
Prekvapená faktom, že vie, koľko spolu chodíme, som nereagovala. Musela som vyzerať smiešne, lebo sa zasmial. To ma prebralo a ja som mu jemne tresla po ramene.
ˆ.ˆ
"Za pár mesiacov budú Vianoce a ja budem mať narodeniny." Povedala som od veci. On sa na mňa prekvapene pozrel.
"Kedy máš narodeniny?"
"1. Decembra," odpovedala som mu poslušne a zaškerila som sa. On sa zasmial.
"Ja mám o necelé tri týždne neskôr ako ty."
ˆ.ˆ
"Takže sa zajtra stretneme?" spýtal sa ma s nádejou v hlase. Smutne som sa na neho pozrela.
"Prepáč, ale zajtra nemôžem." Povedala som popravde. On vyzeral prekvapene.
"Prečo?"
"Nemôžem sem chodiť každý deň," povedala som mu pravdu a aj mne to znelo ako výhovorka.
"Prečo ako?" stále nechápal.
"Musím strážiť aj mladšiu sestru a rodičom to bude divné, že sem stále chodím." Usmiala som sa
na neho a pobozkala som ho. "K tomu sa musím učiť."
Nadvihol prekvapene obočie. "Učiť?"
Zasmiala som sa. "Fajn! Neučila by som sa ani keby neviem čo!"
On nijak nereagoval, iba sa zamračil. Prevrátila som oči a sklamane si vzdychla. Nepochopil ma. "A popravde, nemôžeme spolu stráviť každý deň - čoskoro si budeme liezť na nervy! Poznám sa!"
ˆ.ˆ
"Ahoj," pozdravila som chalana, ktorý ku mne prišiel. Usmial sa na mňa a odpovedal mi tým istým pozdravom.
"Čo ty tu?" spýtal sa ma nechápavo.
"Čakám, kto si pôjde som ňou zapáliť." Odpovedala som pokojne a trochu zúfalo som sa spýtala: "Pôjdeš?"
ˆ.ˆ
"Znie to ako výhovorka, aby si som ňou nemusela tráviť čas." Povedal smutne Martin. Zamračila som sa, ale moja tvár nadobudla neveriacky odtieň.
"Aj tebe to tak znie?" spýtala som sa ho neveriacky, ale už normálne som dodala: "Ale nie je to! Koľko sme sa stretávali ešte ako kamaráti?" spýtala som sa ho.
"Dvakrát do týždňa." Odpovedal mi poslušne.
"A koľko sa stretávame teraz?"
"Skoro každý deň."
"Presne!" povedala som víťazne. "Pamätáš si, čo som ti raz písala? Že som človek, ktorý potrebuje zmeny?"
Martin sa zamračil a podozrievavo sa spýtal: "Čo tým myslíš?"
Vzdychla som si. "Myslím tým, že nemôžem byť každý deň s jedným človekom, potrebujem zmenu a hlavne nejaký ten spád!"
Martin sa netváril pochopene, skôr zmätene a ja som pokračovala: "Nemôžem robiť rozhodnutia na poslednú chvíľu."
Stále sa netváril, že chápe a ja som si vzdychla. "Zvykla som si, že som urobila neplánovanú vec - išla som ku kamoške, pod smiešnou výhovorkou, alebo som išla piť s priateľmi."
"Dobre, to chápem." Povedal, ale stále sa tak netváril.
"Teraz tie rozhodnutia nemôžem urobiť - nie je nutné ich urobiť, ale potrebujem vedieť, že som slobodná." To posledné slovo som zdôraznila.
ˆ.ˆ
Mráz štípal a ja som cítila, že mám celé červené líca a nos. Nečudo. Bol december a sneh, ktorý sa pomaly topil.
"Takže ideš domov?" spýtala som sa ho s úsmevom. On prikývol. "To sa máš."
"Tak choď aj ty."
"Nemôžem, čo doma?" spýtala som sa ho so smiechom. "A k tomu, mám chuť sa opiť." Dodala som, keď som si spomenula na včerajšok.
"Tak si doma niečo daj!" radil mi.
Zasmiala som sa. "Sama, sorry, ale veľká nuda." Povedala som popravde.
"Tak poď ku mne!" povedal naraz a ja som sa na neho prekvapene pozrela. "Pôjdeme ku mne piť."
ˆ.ˆ
"Počkaj, toto nechápem." Povedal. "Ako myslíš slobodná?"
"Myslí tým, že nikto ma neobmedzuje." Vysvetlila som trpezlivo. "Dokonca ani rodičia."
Martin prikývol. "V poriadku," začal: "potrebuješ slobodu aby si robila nečakané rozhodnutia a chceš byť s kamarátmi."
"Áno," prikývla som. "Ľúbim ťa, ale naozaj...potrebujem trochu slobody."
Dlho nikto nič nehovoril. Ja som nevedela čo ďalej povedať aby som to neskazila viac. Asi nie som na dlhé vzťahy. Pomyslela som si trpko a v cez žalúdok mi prešiel nepríjemný pocit.
Napokon sa ozval Martin:
"Chápem ťa a tiež ťa ľúbim." Pozrela som sa na neho a videla som ako mu iskrí v očiach. "Chcem aby si bola šťastná." Dodal a usmial sa. Naklonila som sa k nemu a pobozkala som ho.
ˆ.ˆ
"Hej! Vráť mi ho!" zasmiala som sa a naťahovala som sa pre svoj mobil, ktorý držal vysoko nad hlavou. "Ale no." Našpúlila som pery a on sa zasmial, ale mobil mi nevrátil.
"Musíš poprosiť." Povedal a ja som na neho zazrela. Zamračila som sa a vyskočila som aby som na mobil dočiahla. Jediné čo som dosiahla bolo, že som sa skoro strepala na zem. Chytila som sa ho a zacítila som mobil, ktorý mal vo vrecku. Opatrne som ho vybrala aby si to nevšimol, ale mala som smolu.
"Hej," povedal a ja som sa zasmiala.
"Teraz mám niečo čo je tvoje!" povedala som víťazoslávne. On sa zasmial a načiahol sa pre mobil, ktorý som, ale nepustila z rúk. Vtedy som si všimla, že je nejako blízko mojej tvári.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár