Po všetkom.

Dnes ráno som vstala v takej istej mizernej nálade, ako som včera zaspávala. Po prvej cigarete som si uvedomila, že nemôžem. Nesmiem. Nesmiem sa z toho tak deptať, aj keď v kútiku duše viem, že mám na to právo. Obdivujem môjho chlapa za to, ako to celé zvláda, za to, ako zvláda mňa na diaľku. Ako to dokáže, upokojiť ma, aby som uznala, že fakt nemám pravdu.

Počas tohto víkendu som si to odtrpela. Spoločne. Aj keď on mohol zložiť, neurobil to. Ani raz. Ani keď som mu vysvetľovala, že nezaspím, kým sa nedokúrim. Alkohol to len zhoršuje. Viem, čo mi pomáha. Poslal ma do spoločnosti, šla som. Bolo to fajn, ale nie tak skvelo, ako by mohlo byť, keby sa to celé nestalo. Po dvoch hodinách som šla do postele. Polhodinu mi vysvetľovať, prečo tá smska odo mňa ho nahnevala, dokým som nepochopila, čo som napísala.

Toľko článkov som mala rozpísaných, dokým som neuznala, že iba šaliem. Že tie slová sa cudzím ľuďom nehovoria. O pohľadoch do vlastných očí.

"Láska, my sme si za tie dva mesiace prežili to, čo niektorí nezažijú ani za dva roky."
"A niektoré páry nikdy."

A je to tak.

A akokoľvek o tom potrebujem hovoriť, pointa tajomstiev je v tom, že sa druhým ľuďom nehovoria. Tajomstvo až za moju smrť.

 Záchod

6 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu