„Bojím sa, že raz ťa nestihnem zachrániť.“
-Pred čím?
„Predo mnou.
Vtedy som sa smiala. Nevidela som s akou naliehavosťou to hovoríš. Hladila som ťa po tvári a odvracala pohľad od tej šialenej pravdy. Všetci ju videli, len ja som sa ako blázon tvárila, že kráčam so zatvorenými očami ďalej. Pritom som už dávno spadla. Do teba.
„Narátam do tri.“
-A potom?
„Potom ťa chytím a už nikdy nepustím.“
Nemohla som ti ujsť, lebo sa mi z teba stále podlamovali kolená. Brala som to ako sľub. Koľko času a odstupu treba na to, aby som pochopila, že je to hrozba? Vtedy som zostala stáť. Raz. Dychtivo som čakala kým to vyslovíš. Dva. Zatiaľ som mohla ujsť a zachrániť sa od tohto všetkého. Tri.
„Pozri sa mi do očí!“
-Bojím sa ťa, keď si takýto.
„Presne vtedy sa mi najviac páčiš.“
Pravdupovediac som sa triasla strachom. O teba. Z teba. A ten zvieravý pocit v hrdle som sama pred sebou skrývala bol predzvesťou toho všetkého. Je smutné, že len jediná časť môjho hrdla vedela ako to všetko dopadne.
„Niečo mám.“
-Pre mňa?
„Všetko na svete je pre teba.“
S tebou mi stačilo mi prijímať tak málo. Lebo to vlastne bolo veľa a dával si viac a viac. Ale prečo si zákon relativity ľudia uvedomia v ten najnevhodnejší okamih? To veľa zrazu neznamenalo nič. A málo bolo vlastne zanedbateľné. Bolo načase vyliezť z dna tvojej pasce.
-Mám odísť?
„ Nie, radšej leť maličká.“
Skúšam hádať ako veľmi zúfalé je vidieť ťa v kryštálikoch ľadu, ktoré pokrývajú moju ruku. Nemôžem ťa neznášať, pretože vo svojom kabáte máš pre mňa stále vyhriate miesto. Ale ja si zaslúžim zamrznúť. Posledná vec, ktorú by si mal vedieť je, že len vďaka tebe sa mi to nestalo už dávno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár