Je zvláštne, čo a ako si človek pamätá. Teda možno si to zvláštne pamätám len ja. Možno sa mi poškodil mozog keď som bola to malé decko, šialené od bolesti, nedýchajúce kvôli vzlykom.
Blízky sa vás snažia chrániť väčšinou tým spôsobom, že to všetko ešte viac doserú. Pardón za výraz. Už ako päť ročnej mi nesedel. Nesedel mi vlastne ani ako šesť ročnej. A všetky zlé veci sa udiali na narodeniny.
Trávnik, chodník, sedmokrásky. Všetko bolo rovnaké. Pripravené spraviť ma šťastnou. Možno som sa mala na to všetko ten rok vykašľať. Malo mi napadnúť, že niečo je iné, že niečo chýba. A toto je presne tá chvíľa, ktorú mi mozog kvalitne spracoval a na večné veky zaarchivoval. Premieta sa aj bez vyzvania. Sedela som na hojdačke starej mamy, v ruke držala ruže odtrhnuté zo záhrady – moje ruže na moje narodeniny, hojdala nohami a čakala. Vlastne nečakala, hystericky som sa dožadovala jej prítomnosti a chabé vysvetlenia som odmietla akceptovať. Všetci mali tie hlúpe umelé úsmevy a tvárili sa, že som najdôležitejšia sa svete. Lebo mám narodeniny. Ale pre mňa bola najdôležitejšia ona! A to som ani nevedela, že narodeniny už nikdy mať nebude.
Hrozné udalosti sa dejú rýchlo a nečakane. V časovom úseku v ktorom päť – pardón šesť ročné dieťa prejde pár krokov a potiahne vysokého uja za rukáv. Tak nečakane ako ten vysoký ujo do telefónu povie: „Zomrela mi žena.“ Bezvýrazne, bez emócií. Až neskôr som sa dozvedela, že túto vetu opakoval už pár dní všetkým z rodiny okrem mňa. Lebo ja som mala narodeniny a dostala som k nim rýchle a nečakané, napriek tomu dokonalé, zlomenie srdca.
Ďalšie dni som neprežila v hmle, môj malý poškodený mozog mi doprial to potešenie zostať pri vedomí a smelo archivovať. Neukrátil ma o žiadnu spomienku na ten nekonečný zmätok, nevedela som, ktorým spôsobom to bolí najviac. Smútiacim, obviňujúcim, samoničiacim. Všetky boleli, ale nie dostatočne, bola som nútená ich spojiť, aby som sa ako tak uspokojila. A tak som ďalšie dni odmietala mamu, starú mamu a vlastne všetky tie prázdne tváre, čo mi chceli pomôcť, ale ako som už spomínala, poriadne to posrali. Ďalšie dni som prežila len preto že ma veľmi ľúbila, aspoň tak ako ja ju.
Izba, vianočný stromček, ... Nič nebolo rovnaké. Už ma nič nemohlo spraviť šťastnou. Je jedno či to boli Vianoce pred desiatimi rokmi, alebo tieto posledné. Je jedno, ktoré narodeniny sú to. Čas nič nelieči. Teda aspoň nie srdce.
Nevadí mi, že sa ešte teraz občas strhnem zo sna, nevadí, že so starou mamou často spomíname a ticho plačeme. Vadí mi, že nám tak strašne chýbaš. Vadí mi, že mi už po tebe nič neostalo. Kinder čokoládku už nikdy jesť nebudem, nemám už ani tie plavé vlasy čo si mi česávala do palmičky na vrchu hlavy a konček nosa mám večne studený.
Pamäť, teda moja pamäť, možno funguje zvláštne, ale vedz, že mi o Teba nedovolí prísť. Ľúbim ťa presne tak ako si ľúbila mňa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár