Ja som len stála, prázdno sa usmievala. Na všetko, na všetkých. A niečo skryté za pokojnými očami, niečo hlboko skryté v rukách, ktoré sa ani nepohli, kričalo a vrieskalo a nemohlo prestať. Zadúšala som sa plačom, nie tak, aby som si pokazila špirálu, tak aby som si pokazila dušu.
A všetci okolo mňa prechádzali, kývali mi, tiež sa usmievali, vraj pekný deň, vraj ako sa mám. Odškrtli si položku ´nevtieravý, ale vskutku úprimný záujem´a išli ďalej. A nikto, ani jeden z nich nevedel, že vlastne prešiel cezo mňa. A nikto ani netušil ako zúfalo som kričala.
Všetko bolo zdanlivo v poriadku.
Dokonca by malo byť všetko perfektné. Ale nebolo. Niekto mi už stihol zobrať aj tú poslednú tehlu, na ktorej som si staval sny. ´
Ó áno, začali mi tú moju minimonumentálnu stavbu rúcať už skôr. Ani to si nikto nevšimol. To však bolo v poriadku, ja som vtedy totižto ešte stála. Ale teraz padám, voľný pád rýchlosťou svetla. Čakám či niekto skočí za mnou, ale to je asi tiež zbytočné.
A všetci chodia cezo mňa. Teraz. Teraz, keď prvý krát v živote potrebujem aj ja objať, keď potrebujem aby ma niekto tak gýčovito hladil po vlasoch, keď potrebujem aby mi niekto šepkal do zátylku, že to bude v poriadku. Potrebujem povzbudzujúci úsmev len pre mňa, potrebujem bozk na temeno, cítiť teplo, vnímať niečiu blízkosť. Potrebujem niekoho, kto ma chytí za ruku a potiahne za sebou, späť na svetlo, späť na vzduch. Nech sa nezadusím sama.
Potrebujem cítiť, že za niečo stojím. Aspoň raz.
Nikdy v živote mi nikto nepovedal,že som krásna. Nikdy som nepočula, že som šikovná. V živote na mňa nebol nikto hrdý.
A teraz, keď to potrebujem, keď to musím cítiť, všetky tieto fakty sa znásobujú a zvyšujú moju rýchlosť. Nech padám a padám, aby ma už nikto nedobehol. Aby nikomu nenapadlo skočiť za mnou.
Všetko je zdanlivo v poriadku, ľudia prechádzajú cezo mňa. Tak to má byť. Veď kto by za mnou skákal?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár