Nasledujúci (vamp)príbeh je vymyslený, tak ako aj postavy v ňom. Inšpirovala som sa jedným snom, čo sa mi sníval cca v marci 2010. S touto poviedkou som aj vyhrala 2. miesto v školskej literárnej súťaži, ale to bolo už dosť dávno a aj tak nie som typ človeka, čo sa rád vychvaľuje....
To je na úvod asi tak všetko, príjemné čítanie
Bežala som najrýchlejšie, ako sa mi dalo, no vedela som, že sú tesne za mnou. Rýchli, silní, neporaziteľní a krutí. Mojim jediným šťastím, ktoré mi dávalo aspoň minimálnu šancu na prežitie, bol môj bezvýznamný náskok, ktorý sa čoraz viac zmenšoval.
Zopár hodín predtým som sa vybrala do hôr na túru, no to som ešte nevedela, čo ma čaká. Už bola tma a hlboko v horskom lese som myslela, že tam okrem mňa už nikto nie je, no na smrť som sa mýlila!
Nič netušiac som si pokojne kráčala po nerovnomernej turistickej trase, keď som zrazu začula bolestné zaručanie medveďa. Pomyslela som si, že sa chytil do jednej z tých hnusných pascí a tak som sa rozhodla skontrolovať to. Zišla som z chodníka smerujúc o pár vrstevníc nižšie, kde bol asi 9 metrový zráz. Natiahla som krk, pozrela dole a zbadala tam ležať toho medveďa. Bol mŕtvy, no jeho smrť nezapríčinila pasca.
Najprv som nechápala: boli tam traja ľudia, no nevedela som pochopiť, prečo by zabíjali medveďa. V rukách nemali žiadne zbrane, oblečenie potrhané a špinavé. Boli to dvaja muži a jedna žena. Práve ona sa k medveďovi zohla ako prvá, hneď imitovaná svojimi spoločníkmi. Kľakla si, nahla sa nad neho, akoby ho chcela objať, hlboko sa nadýchla a na zlomok sekundy zavrela oči. V tom istom okamihu ich však otvorila a vrhla sa na krk svojej obete.
„Preboha!!“ Nekontrolovateľne som sa začala triasť, stiahla som sa o pár metrov, no kopla som pri tom do kameňa, ktorý sa skotúľal dolu po zráze. Nemusela som nad tým dvakrát rozmýšľať a hneď som vzala nohy na plecia.
„Hej, počuli ste to?“ Zvolal jeden z nich a ja som vedela, že už mám po zábave. Na chvíľu nastalo hrobové ticho, akoby sa sústreďovali na zvuky, potom som začula, ako sa za mnou rozbiehajú a uvedomila si, že nemám šancu ujsť. Nevedela som sa rozhodnúť, či pokračovať po chodníku alebo sa skryť v húštinách a dúfať, že ma nenájdu.
Ešte stále som sa nerozhodla a bežala ďalej. Chcela som vedieť, či ma sledujú a tak som sa obzrela. Sluchu som už veriť nemohla, keďže som nepočula nič iné ako šialený tlkot môjho srdca. Začala som ľutovať, že som sa rozhodla urobiť si tento výlet....
Videla som iba jedného z nich, ale určite nebol sám. Blížil sa ku mne neľudskou rýchlosťou s výrazom vraha na tvári. Vyceril na mňa zuby a ešte väčšmi zrýchlil. Vydesilo ma to, hlavu som otočila späť dopredu, no akonáhle som zbadala, čo mi stojí v ceste, z hrdla sa mi vydral hlasný výkrik a jediné, čo ma napadlo, bolo hodiť sa z toho zrázu, ktorý stále lemoval tú zašitú lesnú cestičku, po ktorej som bezhlavo bežala v nádeji, že sa zachránim.
Ten pád sa mi zdal byť nekonečne dlhý a dopad bolestivý. Nehybne som ležala na zemi takmer bez dychu, oči zatvorené. Dúfala som, že si budú myslieť, že som mŕtva a nechajú ma tak, no neskočili mi na to. O sekundu neskôr ma obkľúčili a to, čo ma prezradilo, bolo zrejme moje srdce, ktoré neprestávalo biť ako o závod.
„Pozrime sa, koho tu máme. No čo slečinka, kam si myslela, že zdrhneš, čo?!“ Prehovoril ten, čo mi bol najbližšie. Nemala som odvahu otvoriť oči a pozrieť sa na nich, moje srdce stále freneticky búšilo, mala som strach a vedela som, že toto je môj koniec.
„Odpovedz!“ Skríkol, chytil ma za vlasy a donútil ma postaviť sa. Celé telo ma po páde bolelo, nedokázala som sa udržať na nohách. Ešte viac ma potiahol za vlasy a slzy sa mi vyvalili z očí. Počula som, ako sa smejú nad mojou bolesťou a potom prehovorila tá žena:
„Škoda, že ju musíme zabiť. Je celkom pekná....“ Znova sa pousmiala nad mojim trápením a premeriavala si ma: „Ako sa voláš?“
„Čo ťa je do toho?!“ Vyštekla som na ňu snažiac sa vyslobodiť zo zovretia jej spoločníka. Ona sa len začala rehotať a jej spoločníci sa škodoradostne usmiali.
„Pusť ju Gab, nevidíš predsa ako trpí?!“ Tá irónia z nej priam až vytekala. Cítila som, ako sa môj hnev stupňuje. Nazbierala som všetku energiu dostupnú v mojom tele a použila som ju, aby som sa vyslobodila. Gab zostal stáť zaskočený, už som myslela, že sa mi to podarí, no druhý muž z nich bol rýchlejší a zrejme už aj hladný a naštvaný, že som im prerušila večeru....
Ohrnul hornou perou, z hrdla sa mu vydralo vrčanie, schytil ma za plecia a kolenom kopol do brucha. Zalapala som po dychu, no pľúca sa odmietali naplniť a namiesto nádychu som začala kašľať.
„Na čo čakáme? Zabime ju! Pozorovala nás, nesmie vedieť! Nesmie ujsť, prezradí nás!“ Hladný a nazúrený, očividne. Už som sa nepokúšala vzdorovať, nemalo to zmysel. Už teraz som bola mŕtva. Málo záležalo na tom, že som im nič zlého nespravila, že vidieť neznamená pozorovať. Aj tak by ma zabili.
Kým som sa na zemi snažila dýchať, oni si vymenili zopár pohľadov. „Vydrž Adrián, všetko má svoj čas.“
Gab sa na ňu nechápavo pozrel „Rachel?“ Adrián pochopil rýchlejšie ako Gab a ja.... Rachel ma chytila za predlaktie, začala sa točiť okolo seba v, pre mňa, neuveriteľnej rýchlosti a nakoniec ma pustila. Nemala som dych, nemohla som kričať, volať o pomoc. A aj keby mi došlo pomôcť desať mužov, nezvládli by to, len by kvôli mne zbytočne umreli. Chrbtom som udrela do mohutného stromu, ktorý sa pod silou nárazu zachvel.
Otvorila som oči a videla ako sa všetci traja na mňa dívajú s vraždiacim pohľadom v očiach. Potom zahltili vzdialenosť medzi nami, pripravení udeliť mi smrtiaci úder.
© ADORI
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bondulka
12. 12.decembra 2011 19:57
dáš aj pokračovanie, či to bola len táto jedna časť?
Napíš svoj komentár