Prechádzala som tmavými ulicami, vedľa prázdnych domov, vedľa ľudí, čo som nepoznala a nezaujímalo ma to. Moja tma bola perfektná! Chcela som aby sa to nikdy nezmenilo. Možno som bola sama, nemala som priateľov. Možno som bola uzavretá v sebe... Ale bola som šťastná! Nestarala som sa o druhých, bola som neviditeľná pre nich a oni pre mňa.
V mojom šatníku prevládala čierna, čierna a nič iné! Každé ráno som sa horko-ťažko zobúdzala, s nekontrolovateľnou vôľou skončiť to... Viackrát som ňou bola pokúšaná, ale vydržala som, zvládla som to.
Ale potom, zrazu, som spoznala teba a všetko sa zmenilo...
Moje čierno-čierne nebo bez hviezd, plné temnoty až k presvedčeniu, že neexistuje, zažiarilo veľmi silnou žiarou a prehnal sa ním meteorit v oslepujúcej rýchlosti blesku. Pozrela som sa naň... Nevidela som nič iné len svetlo! Tá čierna sa zmenila v tmavomodrú, potom v svetlejšiu modrú až sa rozplynula do nádhernej bledomodrej. Nastala hodina môjho znovuzrodenia. S tebou po mojom boku.
© ADORI
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár