Pamätám sa, že raz dávno, mohlo to byť také dobré 4 roky dozadu som hrala na jednom koncerte. Program bol spravený tak, že vystúpenia išli za sebou podľa toho, z akého obdobia v dejinách boli. Celé to šlo tak normálne, až na konci pustili pesničku "Let The Sunshine In" z nejakého starého muzikálu. Nemám tušenia, čo o tom muzikále povedali, no pamätám sa, že tá pesnička sa mi vryla rovno mozgu a nechcela odtiaľ vypadnúť. No ako to už chodí, čas bežal a ja som na tú pesničku zabudla. Až raz, keď som to úplne najmenej čakala, z ničoho-nič som si začala spievať starú známu melódiu. A pritom som si hovorila - Niečo také premyslené som snáď ešte nepočula- ... Tak som využila technológiu a poprosila som o radu uja Googla.

Ujo Google sa činil a hneď ma poslal na adresu tety Wikipedie, ktorá vraj vie všetko. Mal pravdu - teta Wiki mi ukázala hotovú diplomovú prácu o muzikále zvanom "Hair". Keď som videla rok výroby, pomyslela som si svoje, no dala som tomu ešte šancu a povedala som si, že si to tak zbežne preklepnem. Zbežné preklepnutie mi však trvalo pol dňa a ja som so spadnutou sánkou lúštila anglickú verziu. Aj bez angličtiny som si v kolónke "režisér" všimla akési česko-slovenky-vyzerajúce meno. Povedala som si - Tak to určite natočil nejaký emigrant, ktorý už nemohol vystáť socík, to bude niečo pre mňa. Potom stačila už len zmienka a hippies a šesťdesiatych rokoch a nejaký vnútorný hlas mi povedal - Toto si musíš pozrieť!

A tak som šla na to. Film som stiahla, zatiaľ po česky, položila som mamin notebook na kolená a stisla som Play. Nechcem opisovať potlačené výkriky, ktorých bolo pri sledovaní požehnane, dosť na tom, keď sa rozbehli titulky, sedela som so spadnutou sánkou ako obarená. Keby ste mi vtedy poslali do mozgu sondu, stratila by sa vo víre nadmerného množstva elektrických výbojov. Nemôžem, neviem opísať, čo som cítila, čo som si myslela. Bolo to ako náhle osvietenie po rokoch tmy, cítila som sa slobodná od všetkého, čo mi bránilo rozvíjať sa. Prekročila som svoj tieň...

A tak som to spravila aj včera, po štvrtýkrát od toho osudného poobedia. Zvláštne, ako sa každý raz, keď ten film pozerám, zameriavam na niečo iné, vnímam veci z trochu posunutého uhla... Zmenilo ma to, formovalo ma to, môžem povedať, že je to tisíckrát lepšie ako tie komerčné "trháky", ktorými nás dopujú naše milované televízie. A tak som sa ja, 14-ročná baba dostala k filmu z roku 1979.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár