Kde si , tak ma to mrzí,
nemôžem spať, nemôžem snívať,
niekoho potrebujem a vždy budem potrebovať,
táto choroba v tme potichu prichádza a
stále sa vracia.
Začínam počítať pavučiny všetkých pavúkov,
chytajúcich a požierajúcich všetko okolo,
je to nerozhodnosť zavolať ti,
a počuť zradu v tvojom hlase,
príď ku mne a pomôž mi,
ukončiť tú bolesť,
zastaviť tú bolesť ešte dnes v noci.
Pri počuvaní tej melódií, toho textu, sa vo mne vyvolávajú rôzne pocity. Pocit uzkosti, pocit, že mi niekto chýba. Niekto o koho by som sa vždy mohol oprieť, niekto komu sa môžem vyrozprávať, niekto koho budem môcť bezdôvodne objať a pobozkať, niekto kto mi hocikedy povie "ľubim ťa", niekto kto keď uvidí, že sa bojím, že potrebujem pomoc tak ma chytí za ruku a povie: "som tu pre teba". Je niekde niekto taký? Ak áno, prečo som ho ešte nestretol? Prečo ešte nie, keď teraz cítim najviac ten pocit, že mi niekto chýba? Stále si hovorím, že veď raz niekto taký príde a ja pocítim, že ona je tá pravá. No nevládzem už ďalej čakať.
Ráno, keď som sa zobudil som mal mobil na zemi a takmer vybitý. Tak som ho dal na nabíjačku, potom nasledoval môj ranný stereotyp.
Je piatok. Našťastie máme len 6 hodín. Jediné na čo myslím je, že nech je už večer, keď si opäť raz zresetujem hlavu a na všetko zabudnem a jednoducho vypadnem z reality. Konečne počujem zvuk, ktorý mám tak rád. Cŕŕŕn - koniec šiestej hodiny.
Prišiel som domov, prvá vec čo som spravil - zapol PC. Dohadujem sa s kamarátmi na dnešnej akcii. Nakoniec padlo rozhodnutie, že ideme na diskotéku do miestneho baru.
Večer. Sedíme za stolom, všetci sa bavia, no ja mlčím. Nemám chuť rozprávať, chcem len jedno - konečne piť. Kamarát zobral prvé kolo, pol deci vodky som dal rýchlo do seba. Kamoši sa začali baviť o dievčatách naokolo a hodnotiť, na ktorú to dnes skúsia.
„Pozrite sa tú babu vedľa. Je tam sama... Marek choď za ňou. Hádam tu nechceš celý čas len sedieť a piť."
„Nestaraj sa do mňa!," odvrkol som.
No aj tak mi to nedalo a pozrel som sa na stôl oproti. Sedelo tam jedno dievča. Mala krásne dlhé, hnedé vlasy. Určite je odomňa mladšia. Nevidel som jej do tváre, pretože sa hrala s mobilom. No asi "zacítila," môj pohľad. Naše pohľady sa stretli... Mal som pocit, že mi zastalo srdce. Bola nádherná. Teraz som zistil ako vyzerá dievča mojich predstáv.
Usmiala sa mňa a opäť sa pozrela do mobilu. Čo teraz? Idem za ňou? Nebude to trápne? Naše pohľady sa stretli ešte niekoľko krát, možno aj viackrát ako by sa patrilo. No nemal som odvahu. Išiel som na bar, dal som do seba pár vodiek, možno tak budem mať väčšiu odvahu prehovoriť. Vrátil som sa na miesto, no ona tam nebola. Po celý večer som ju už nestretol, no jej tvár sa mi uložila do hlavy ako čip.
Je pondelok a ja som opäť zaspal. Ponáhľam sa do školy, no prišiel som už po zvonení. Išiel som si rýchlo zaniesť bundu do šatne. Pozrel som sa na mobil, že koľko je hodín, meškám len 15 minút. Zdvihol som zrak a išiel otvoriť dvere zo šatní. No dvere sa otvorili skôr, predomnou stála nejaká osoba. Po tele mi prebehol mráz. Bolo to to neznáme dievča z piatku. Pozdravila sa mi a pochvállila ma, že mám pekné tričko. Začala konverzácia. Tiež zaspala. Zistil som, že je druháčka a volá sa Maťa. Išiel som ju odkopnúť pri jej triedu, i keď ju má na druhej strane školy. Pozdravil som sa jej na rozlúčku. Chcel som ísť do triedy, no zastavila ma a spýtala sa ma či jej nedám môj FB.
Keď som prišiel domov ihneď som sa zapíňal PC a išiel sa prihlásiť na FB. Jedna žiadosť o priateľstvo... Bola to ona.
A tak som si s ňou začal písavať. Zistil som, že máme toho veľa spoločného. Páči sa nám rovnaká hudba, máme podobné názory. Sem-tam sme sa stretli aj v škole. No vždy bola buď ona alebo ja so spoužiakmi, tak sme sa len pozdravili. Po dvoch týždňoch písania mi navrhla či sa nestretneme a nevyrazíme niekde. Nakoniec sme sa dohodli, že pôjdeme do kina.
Čakal som ju pred kinom na lavičke. Bol som veľmi nervózny. Potom som ju zbadal ako kráča ku mne. Pozdravili sme sa, objali, prehodili pár slov a šli do kina. Počas filmu som začal dosť ľutovať, že som navrhol kino, pretože som mal chuť sa s ňou rozprávať. Čakal som len na koniec filmu.
Po filme mi povedala, že o hodinku musí ísť k babke. (Je u nej na víkend.) Tak sme sa išli ešte prejsť. Bolo mi skvele, naozaj sme si rozumeli. Má nádherný úsmev a ešte krajší smiech. Preto som bol veľmi rád, keď som ju niečim rozosmial.
Už sme boli skoro pri činžáku jej babky, keď z ničoho nič začalo strašne pršať. Rýchlo sme začali bežať pri jej vchod. Schovali sme sa pod malou strieškou nad dverami vchodu. Len za tú malú chvíľu sme naozaj dosť zmokli.
„Musím už ísť - babka bude šalieť," povedala.
Rozlúčili sme sa. Otočil som sa, no ešte na mňa zakričala: „Marek?". Otočil som sa naspäť k nej. Chytila ma za ruky. Nič nehovorila. Pozerali sme sa do očí. Neustále pršalo. Kvapky dáždu na mňa dopadali a stekali mi po tvári. Maťa bola tak isto celá zmoknutá. Pozeral som sa jej do oči a mal som pocit, že nič iné už nepotrebujem. Mal som pocit, že môžem zomrieť s pocitom, že vidím to najkrajšie na Zemi.
Priblížila sa ku mne. Sklonil som k nej a pobozkal som ju. V tom momente som bol najšťastnejší chalan na svete. Vôbec mi nevadilo, že som bol stále viac a viac mokrý. Nechcel som aby táto chvíľa niekedy skončila.
Je ona to dievča, na ktoré tak čakám?
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
2
Krásne a držím palce.
Ale prečo si musela ona od teba pýtať FB, prečo ona ťa musela volať von? Prečo si to nespravil ty prvý?
Ale to je jedno, ešte raz, držím ti (vám) palce.
Ale prečo si musela ona od teba pýtať FB, prečo ona ťa musela volať von? Prečo si to nespravil ty prvý?
Ale to je jedno, ešte raz, držím ti (vám) palce.
4
Neni to skutočný príbeh (asi som preklikol) Vymyslený - o hamblivom, do seba uzavrenom chalanovi
Napíš svoj komentár
To bolo prvé čo som si všimla, a sama sa divím že som si to prečítala celé, pretože na dlhé blogy som väčšinou lenivá.
Ale k blogu:
Páčilo sa mi to.
Normálne, ako z nejakého filmu