Občas sa to stáva, pohltia nás spomienky , výčitky... Bez toho aby sme si to všimli upadáme do tej opovrhovanej nostalgie a zožierame sa za to, že je nám nanič aj keď máme plno dovodov na radostný úsmev. Vskutku nezmyselné, ale predsa sa nám to nechce meniť. Len sa občas na tom zasmejeme, vstaneme, vypijem pohár vody a.... o polhodinu je to zas to isté.
Pijem, jem, dýcham aby som žila, kráčam aby som sa niekam dostala, usmievam sa aby som niekoho potešila, učím sa pre budúcnosť .. Všetko pre to čo príde?
Každé ráno prináša nádej na niečo nové, na niečo pekné, zamilované, hodnotné.. Treba sa tešiť, treba žiť dnes dnešok a zajtra zajtrajšok..
Občas naozaj nechceme aby svet šiel ďalej, túžime žiť niektoré svoje spomienky, znova a znova. Prečo? Pretože tam niekde sme stratili niečo čo nášmu životu dávalo príchuť. A predsa nemáme jediný dokaz, že celé to nie je sen..
Chcieť asi nestačí, ale nikto mi nepovie ako vrátiť tú časť života, ktorá sa stratila...
a tak len ležím na posteli , spomínam a rozmýšľam ako zabiť ďalší deň...Pridáš sa?
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
aj ja mam casto take stavy, ze sa mi nic nechce a myslim si, ze nikdy nebude lepsie ako bolo tak na co zit. chcela by som vela veci vratit, aby som ich mohla zmenit alebo prezit znova tie najkrajsie chvile a vtedy to zastavit a zit stale to iste, ale to sa neda a verim, ze bude aj lepsie ako bolo. inak sa to ani neda