V narastajúcom šere na mäkkej tráve ležalo dievčatko, dievča i dospelá žena v jednej osobe. Ruky rozhodené od seba, akoby sa snažila objať celú oblohu, ktorá sa jej zrkadlila vo veľkých hnedých očiach. Slza zanechávala mokrú cestičku na jej svetlej pokožke. Mimovoľný prejav smútku a ľudskosti, ktorý už nedokázala, nechcela zadržiavať, už nemusela...
Dnes sa smútku nebránila, bola to súčasť jej mysle, jej života, dokonca snov. Už sa vedela usmiať cez slzy...a naozaj, na mladej tvári svietil úsmev. Pohľad na širokú, postupne tmavnúcu oblohu jej dodával odvahu, šťastie, pocit ktorý nevedela opísať... Už ako malá, sa takto zbavovala napätia, strachu, zlosti. Nechcela si svoj hnev zo samoty a ľudskej pretvárky vyburovať na iných, napriek všetkému ešte viac ako samotu nenávidela aj najmenšie konflikty a hádky. Vždy keď cítila hnev, potichu ho uložila do seba, niekam blízko srdca do vrecúška. Rovnako tak aj výčitky a hnev, ktoré tak často cítila. Viac voči sebe ako iným... Potom keď už to nemohla ďalej zvládať vybehla do záhrady, ľahla do trávi a snažila sa odpútať od tohto sveta, od jej života, myšlienok, jej tela. Snažila sa vypustiť všetko čo v sebe uložila a na chvíľu ujsť pred všetkým čo ju na tomto svete ťažilo..
Sledovala vtáky a predstavovala si, že sú to všetci jej priatelia, všetci ktorí ju už museli opustiť aj tí ktorých opustila ona, tí čo boli príliš ďaleko, aby si mohli navzájom hľadieť do očí. A teraz sa na ňu prišli pozrieť, dodať jej odvahu žiť ...
Aj teraz, vpíjala sa očami do širokého priestoru nad sebou. V myšlienkach spomínala na detstvo, na prvé kamarátky „na život a na smrť“, prvé naivne ukradnuté a nevinné bozky pod jabloňou . Niektoré spomienky ju boleli, tie v ktorých znovu cítila bolesť zo straty, z hádok, z poznania, že svet nie je taký ako si ho vysnívala a ani nikdy nebude. Dnes to bol práve rok, čo sa odsťahovala k tete, ušla. Možno zbabelo, možno zo zúfalstva, ale musela. Musela zatvoriť za sebou dvere a začať odznova.
Nad hlavou jej lietali vtáky, oni boli teraz jej najbližšími priateľmi. Pripojí sa k nim, už čoskoro. Bude lietať s nimi...
Za stromom trochu bokom od ležiacej dievčiny stál muž, no možno to bol ešte chlapec, ktovie. Bol v záhrade už keď bežala k svojim kvetom, pozoroval ju, videl ako si ľahla, ako jej slzy stekali do trávovej podušky. Nerozumel tomu čo robila, nerozumel ako jej môže pohľad na oblohu spôsobovať takú radosť, nerozumel prečo inak napäté črty jej tváre zjemneli práve pri tomto čudnom predstavení. Kedysi, keď boli obaja ešte drobní sa takto hrávali, držali sa za ruky a lietali. Ale dnes, dnes boli dospelí. Myslel si, že už aj ona dávno vyrástla z detinských predstáv...
„Ahoj.. Dlho si tu?“ prerušila ticho zvonivým hlasom. Myklo ho z toho náhleho odhalenia, ale neodpovedal, len na ňu ďalej pozeral nechápavým zamračeným pohľadom.
„Nepridáš sa? Je tu kopec miesta..“ sprisahanecky žmurkla.
„Myslel som, že si z toho vyrástla. Nie sme v svete Harryho Pottera, nemôžeš lietať..“ poznamenal s miernym úškrnom na tvári.
Usmiala sa no oči jej trochu posmutneli. Nečakala, že ju pochopí.. Bol už dospelý, vzdal sa aj toho kúska dieťaťa v ňom, ktoré ich donedávna spájalo. Keby mu dnes ukázala obrázok slona vo veľhadovi určite by videl len klobúk a v nakreslenej krabici by nedokázal vidieť schúlenú ovečku..
„Ale môžem, keby si to skúsil tiež by ti to šlo. Zabudol si? Kedysi sa ti to nezdalo smiešne.“
„Boli sme deti, predstavujúce si krajší svet. Dnes musím žiť realitu, aj ty by si mala..“
Zasmiala sa. „Aj popri realite sa dá nájsť čas aby sme sa mohli chvíľku pozerať na svet ako deti, alebo aspoň cez ružové okuliare..“ Posledný krát na neho pozrela mokrými očami. Prosila ho nimi aby sa jej vrátil, aby to aspoň skúsil... a potom ich zatvorila.
„Pozdravím ich od teba...“
Za zatvorenými očami si predstavila oblohu... Modrú a širokú, s kŕdlikom vtákov čakajúcich na ňu. „Už idem..“ zašepkala a vzlietla. Do výšky, preč od svojho tela, ktoré ju jediné zväzovalo so zemou, preč od „dospeláckych“ problémov a nemožných riešení...
Muž podišiel bližšie, sadol si k nej a zahľadel sa do jej vyrovnanej tváre. Bola krásna ako tam tak pokojne ležala úplne odovzdaná okoliu, odovzdaná svojmu snu.. V tej chvíli uveril, že ak niekto dokáže lietať, tak je to práve ona. V duchu sa zasmial, sám na sebe...
Zatiaľ čo lietala, on zatúžil byť väčšmi dieťaťom...
Chytil ju za ruku.
/ trochu upravená rozprávka spred roka.. dnes venovaná kamarátovi, ktorý sa dúfam zasmeje a príde lietať so mnou../
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
potešilo priam, tak ver, že raz poletíš...