Príbeh bez názvu

Konáre stromov bez lístia. Dávno už opadalo, teraz už len jeho zvyšky ležia na zemi v tom lepkavom blate. V oknách domov blikajú obrazovky televízorov, hypnotizujú svojim obrazom a privádzajú do zvláštnej letargie.
Postava dievčaťa prechádza len tak po strede cesty... Aj tak už nechodia autá.Kráča len tak, bez žiadneho cieľa.. ako sa vraví za nosom. V tvári má neurčitý výraz... ani šťastie , ani smútok... nič. Prázdno napriek mnohým citom.
Vlasy jej padajú do očí, ruky vo vreckách.
Začína mrholiť, opať. Knečne dajaký náznak ľudskosti, zdá sa studené kvapky ju tešia.
V svetle pouličnej lampy vyzerá detské ihrisko lákavo, aj nepríjemný zvuk hojdačky jemne hojdajúcej sa vo vetre do toho zapadá. V parku na lavičkách sa k sebe túlia páriky, ktoré neodradil dážď... a možno feťáci, ktorí si dačo pichli...
Dokonale mokré vlasy jej padajú do očí, dážď zmýva aj čiernu, ktorou má orámované oči. Striasa ju zimou.
Prečo musela ísť práve cez stred mesta? Len tu je ešte živo, vobec sa jej to nepáči. Nevadí...
Cíti na sebe pohľady, posmešné, pohŕdavé... plné odporu... Čierny duch čo vyšiel zo záhrobia.. No a čo, veď nie stále je takáto, a potom čo koho do toho, že chce byť sama v daždi..
Konečne ticho,.. cesta sa leskne v svetle lámp.
Pri soche svatého sa modlí nejaký človek... viera.. čomu verí ona.. Láske? Priateľom? Či Sebe?
To je jedno, aj tak teraz nedokáže rozmýšľať... Chce len nájsť pár odpovedí, byť chvíľu sama... predovšetkým nemyslieť... splynúť s dažďom a tmou.
...
Zavŕzgali kolesá auta, ktorého vodič sa snažil zabrzdiť... neskoro... po zapnutom reflektore stiekla kvapka krvi.
...
Nakoniec splynula...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu