Tak spi...

Ticho sedela v tmavom kúte svojej izby. Rukami obímala kolená, hlavou sa opierala o stenu. Neprítomne hľadela pred seba, očami hľadala miesto útechy. V hlave mala obrovský zmatok, nič nebolo tak ako predtým. Myšlienka za myšlienkov akoby ani neboli jej. Hnusili sa jej. V jednej bola ľútosť, ktorú tak nenávidela, v druhej strach, čo sa mu toľko bránila a napriek tomu nad ňou vyhrával. Z ďalšej cítila dokonca pomstu.

Zavrtela hlavou akoby dúfala, že sa tým všetkého zbaví. No dosiahla len pocit ako keď sa vám točí hlava. A myšlienky, čo ju bodali zostali, dokonca ich bolo viac. Spod zatvorených očí jej tiekli slzy.

...
Spi malá,
Skloň svoju hlavu,
Budem tu sedieť,
Odoženiem strašné sny.
Tak spi,
Nechaj nech sa postarám,
Keď precitneš budem stále tu,
Pomožem ti vstať.
...

Keď otvorila oči, na opačnej stene zbadala obraz. Niekto premietal film. Vyplašene sa začala obzerať po izbe. Hľadala niekoho, kto do jej izby priniesol premietačku. Samozrejme nenašla nikoho. „Už ti naozaj šibe .“ Ale obraz nezmizol. Po chvílke zisitla, že sa pozerá na vlastný život v poslednom období. Šťastie vystriedalo sklamanie, či strach a keď opať prišla vytúžená radosť, vždy v závese priniesla aj niečo, čo to celé pokazilo. Hľadela na vlastný obraz, ktorý sa smial s priateľmi, ticho plakal po rozlúčkach, či sklamaní. Ale videla aj pár objatí, ktoré vryli sa do pamati ako dokaz toho, že tu nie je celkom sama.

Film sa dostal až k časti, ku ktorej neboli potrebné titulky, ani žiadne slová, či zvuková kulisa. Nie, zasekol sa na mieste v ktorom splynul s realitou. Zastal práve v časti, v ktorej chcela aby pokračoval, aby vedela čo má robiť. Bolo by to príliš ľahké. Túto časť príbehu ešte nenapísala.

...
Spi dievča,
Spánkom pokojným,
Dopraj si trochu oddychu,
Nemaj strach nič sa ti nestane,
Veď som tu s tebou.
...

Vstala a pustila CD s oblúbenou hudbou. Tóny ktoré jej predtým vždy pomohli, akoby sa nevedeli rozhodnúť či vobec zaznejú.

Utrela si oči mokré od sĺz. Vedela, že ako bude príbeh pokračovať určí sama. Nik sa za ňu nepokúsi vyznať v jej myšlienkach, nik to nevyrieši za ňu, ani ona nevie, či vobec je čo riešiť.
Zničiť bolesť je niekedy ľahšie ako nájsť jej príčinu. Odpoveď však mala v sebe, musela ju „len“ nájsť, alebo si ju priznať.

Sama to ale asi nedokáže. Rozhodla sa, požiada o pomoc, aj keď nevie čo mu povie, ako zdovodní svoje pocity. Dúfala, že ju pochopí, že vysvetlí jej to čomu nerozumie. Aj keby nie, vedela, že je podá ruku, i keď bála sa že ho stráca. Rovnako vedela, že bez neho sa nepohne.

...
Spi malá,
Zatvor už svoje oči,
Chytím ťa za ruku,
Si chránená.
...

Zaspala vo chvíli, keď sa jej posledná slza tohto večera skotúlala po tvári...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu