V rohu tmavej miestnosti,
v kúte oddelenom závojom,
v myšlienkach plných strastí,
v polámanom srdci tvojom.

Maličký kúsok ostrého skla,
čo vietor silou k tebe dohnal,
práve keď v studenom daždi si mokla,
do tvojho vnútra sa dostal.

Prečo za šťastím smútok prichádza v závese?
Načo ľúbiť, keď za tým príde nenávisť...
Prečo moja duša celá ako je sa trasie ...
Prečo nedalo sa tomu žiadno predísť?

Ako duše, ktoré letia do prádzna,
samé, doráňané, len narýchlo opať spojené,
až do časov ďalekých, tam do pradávna,
skutky staré dnes už však nikto nezmení.

Duše stromov, tých silných z minulých čias,
čo dnes ostalo im len pár listov jesenných,
konáre ich pospletané sťa more zelenýh rias,
stoja tu, v šťastí nešťastí..ako ty.

Slzami ticho plačúc v kúte izby,
zo seba zmývam strach a bolesť, benźnádej,
hľadám zámok, ktorý moju dušu skryl by,
taký však nie je... nie na tejto zemi.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
ronny  29. 10. 2007 18:56
to je pekne
2 
fotka
petron777  29. 10. 2007 19:06
hh , pekne
3 
fotka
johnysheek  14. 1. 2010 23:09
nevsimajuc si obsah je to perfektne po formalnej stranke..

vsimajuc si obsah, musim konstatovat,

ze najlepsie veci sa fakt pisu v pochmurnej nalade..
Napíš svoj komentár