Veriť či nie...

... pol tretej poobede, sivé mraky zastierali oblohu, slabý vietor sa zachytával v korunách stromov. Ticho pred búrkou , ktorá nepríde, dažďové kvapky nezmyjú prach z ciest. Po chodníku kráča stará žena, škripot vozíka, čo tlačí pred sebou opierajúc sa oň, sa zabodáva do okolia. Okrem nej tu nie je nikto, a ona je myšlienkami príliš ďaleko aby počula tento nepríjemný pozemský zvuk. Kam kráča? Tam, kam každý deň o tomto čase už niekoľko rokov. V srdci má nádej čo bola kedysi taká silná. Za tie roky z nej už veľa ubudlo, no napriek tomu robí namáhavé kroky za tým, po čom tak veľmi túži... rovnako ako keď bola ešte mladá.

V tom istom čase, len inou cestou kráča dievča. Obe ženy majú ten istý cieľ. Sú si podobné? Ak ničím viac, tak spoločne cítia v dušiach to čo ich ženie, aby čo najrýchlejšie prišli ta, kam mieria....
V ušiach jej znie pieseň a hlavou sa jej premietajú spomienky na časy, keď tieto tóny nepočúvala sama, keď spoločne s ním rozoberala text, čo pre oboch toľko znamenal. Srdce jej zviera pri pomyslení na posledné objatie.. Čoskoro sa však bude možno môcť opäť šťastne nadýchnuť...
Prenikavý zvuk ju prinavráti do reality, potrasie hlavou aby nadobro odohnala spomienky. S prekvapením zistí, že je už tak blízko, no neistota ju na chvíľu zastaví. ,, Čo ak nepríde...´´ sľúbil, že napíše, a tak čakala. Teraz sa blížil čas , keď sa mal vrátiť a ona sa začínala báť, že zabudol na to čo si sľúbili, na ich šťastné kroky, na lásku,...na ňu. Predstava, že už nebudú viesť siahodlhé rozhovory o všetkom, že už mu nepovie čo k nemu cíti,... Niekde v sebe vedela, že si sama ubližuje ak myslí na také veci bez dôkazu, no jednako tomu nevedela zabrániť.

... Starenka zastavila pred schodmi. Pohľad upiera na dievča prichádzajúce z opačnej strany. Akoby videla seba samú pred mnohými rokmi. Toto dievča má ešte život pred sebou. Aj ono si prišlo po list, ktorý možno ani nepríde... Nádej má väčšiu, zatiaľ čo ona už v srdci dávno vie, že sem chodí zbytočne. Avšak vďaka tej troške nádeje čo jej ostala prežíva posledné dni. Veď čo ak sa predsa len dočká toho na čo čaká...

V ten deň sa ani jedna nedočkala listu, ktorý by potešil, zmiernil obavy či ich potvrdil... Čo sa malo diať ďalej? Žiaden list prísť nemal a ani neprišiel, napriek tomu, budú šťastné?

O niekoľko hodín, možno dní čo splynuli do seba, starenka odišla...Pominula sa tak ticho ako na svet prišla, tak vyrovnane ako celý život čakala. Na čo vlastne.... Na lásku, ktorá by jej priniesla bolesť? Či na to, že sa raz poberie niekam, kde bude opäť len čakať? Viera čo jej ostala ju sprevádzala aj v posledných hodinách... V čo mohla ešte veriť? To čoho sa nedočkala tu na ňu čaká o kus ďalej.

A dievča? Ono sa dočkalo.. aspoň v tejto chvíli môže byť šťastné. Nezabudol...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu