Ahoj, už ti je lepšie? Prídeš dnes do školy?
-Martin
Rýchlo som mu odpísala:
Ahoj, teraz už áno A áno prídem do školy
-Sofia
Vstala som z postele a v hlave sa mi točilo ako keby som bola opitá. Aj keď mi bolo zle, vedela som, že ho musím vidieť. Veď už dva týždne sme sa nevideli. Keď som sa pozrela do zrkadla skorom som omdlela. Oči som mala červené ako angorák. Kruhy pod očami, boli také tmavé, že na ich zakrytie by mi nepomohla ani celá fľaštička make-upu. V tvári som bola červená a na líci som mala "otlačený" záhlavok. Chvíľami som uvažovala nad tým, či som sa za tie 3 dni čo som ležala v posteli nepremenila na zombíka. Rýchlo som pristúpila ku svojmu šatníku a hľadala niečo, v čom by som vyzerala ako tak normálne. Niečo v čom by som odpútala pozornosť z mojej tváre. "To nie je možné. Ako to že tu nemám nič normálne?" zašepkala som si. Za mnou sa síce hromadila kopa nahádzaných šiat, no ja som aj tak nevedela nájsť nič, čo by sa mi páčilo. Po 30 minútach hľadania som sa nakoniec rozhodla pre svetlo modré rifle, svetlo rúžový sveter a púdrové kotníkové čižmy na klinovom opätku. Odcupitala som do kúpeľne, kde som si umyla zuby a tvár a potom som si na ksicht dala dve vrstvy make-upu, tonu korektoru, špirálu a čierne linky. Ani neviem ako, ale tie tmavé kruhy pod očami už nepôsobili tak desivo. Vlasy som si narýchlo zopla do drdola a šla som do kuchyne. "A ty si sa kam vybrala?" - nechápavo sa ma opýtala mama. "Aj tebe dobré ráno" odpovedala som jej, zobrala som si cereálie, zaliala ich mliekom a vybrala sa do obývačky. "Sofia okamžite sa sem vráť!" kričala na mňa mama z kuchyne, ale ja som už bola v obývačke. "Môžeš mi povedať, čo vystrájaš?" - "Raňajkujem." - odpovedala som jej a zapla si televíziu, pretože som mala ešte pol hodinu času. "Len mi nehovor, že chceš ísť do školy" opýtala sa ma nechápavo. Pristúpila ku mne a priložila ruku na moje čelo. "Veď máš teplotu! Okamžite sa vráť do izby a choď si ľahnúť." povedala mi vážne a niekam odišla. V obývačke som sedela ešte ďalších 20 minút, potom som si išla do izby po tašku a knihy čo som mala vrátiť do školskej knižnice. Mamu som nikde nevidela takže som si otvorila dvere. "Nemáš byť v posteli?" opýtal sa ma mužský hlas. "Ahoj oci. Ehm ja ... už mi je lepšie tak som sa rozhodla, že pôjdem do školy." usmiala som sa naňho. "Mama ti to zakázala. A aj doktorka." - pozrela som na hodinky a uvedomila som si, že o 3 minúty mi ide autobus "Doktorka povedala, že budem doma len dva dni a že ak mi bude lepšie môžem ísť do školy" odpovedala som mu rýchlo "Tak fájn, ale ak ti bude zle zavoláš mi." - "Jasné oci maj sa ! " dala som mu pusu na líce a vybrala sa na autobusovú zastávku. Autobus meškal 5 minút. Celú cestu som stála tak som si aspoň na zem položila tie ťažké knihy. Modlila sa aby som tomu malému faganovi čo si vedľa mňa otvoril tie smradľavé slaninové čipsy niečo neurobila. Konečne som vystúpila. V hlave sa mi točilo a mala som pocit, že niekoho povraciam.
Predo mnou stál dôvod, prečo som sa aj v teplote hnala do školy - Martin. "Vyzeráš krásne" zašepkal mi do ucha. Ja som sa naňho usmiala, no opäť som zacítila smrad tých blbých slaninových čipsov. Môj žalúdok to už nevydržal. Rýchlo som sa Martinovi obrátila chrbtom aby nemal obsah môjho žalúdka na tričku. A tak som ovracala toho malého fagana, čo mi celú cestu do školy držal tie blbé slaninové čipsy rovno pod nosom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
privodpaliva
23. 3.marca 2014 16:58
Ja neznasam doktoroch koli nim babka teraz lezi v nemocnici,ja som dostala zapal pluc.......
Napíš svoj komentár