Rodičia mi každý deň pri odchode do školy hovorili, že som výnimočne dieťa. Niekedy zázračné a niekedy neobyčajné. Verila som im, no s rastúcim vekom som prestávala. Boli to iba sladké slová na upokojenie. No časom sa to zmenilo. V tých chvíľach som sa cítila ako zrnko piesku, stratené v hlbokom morí. Boli to časy plné lásky, útechy, sklamania, bolesti.
Môjho prvého anjela som videla na námestí, skrytom v húfe mrakodrapov. Zastala som a dívala sa na očarujúcu krásu, ktorá stála predo mnou. Stál tam a díval sa mi priamo do očí. Bol iba v otrhanej košeli ako po nekonečnom boji, no stále s radosťou v očiach. Nezodpovedané otázky, ktoré ostali nevyslovené akoby lietali vzduchom a prenášali sa našim svetom. Stál tam a neposedné slzy sa kotúľali po jeho snehobielej pokožke. Pristúpila som k nemu a dotkla sa jeho krídel. Neboli také o akých som snívala. Boli zlaté a jemné no na koži mi zanechávali ranky, z ktorých mi tiekol malý pramienok krvi. Neutíchajúci hluk bol neúprosný a neznesiteľné kričanie ľudí okolo mňa narúšalo moju neviditeľnú bariéru. Z ulíc utekali nešťastníci a holuby zaplavovali oblohu nad Manhattanom. Zo všadiaľ sa ozývala hudba, smiech, ktorý vychádzal z okolitých budov, no ja som nič nevnímala. Stratila som sa uprostred búrky v jeho očiach a prekrásnej symfónie. Už len pohľad naň ma ubíjal ako sa rúti k zemi a nekonečne pomaly zatvára oči. Ako sa neprestáva usmievať z vlastnej smrti a ako jeho dych spomaľuje až nakoniec úplne prestáva.
To bol môj prvý anjel. Prekrásny s očarujúcim pohľadom a svetom iba pre mňa. Neprestajnou túžbou pobozkať človeka, čo i len priložiť pery k tým jeho. Neschádzajúcim úsmevom a spomienkou vyrytou do hlbín mojej duše. To bol on. Môj prvý anjel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár