Cesta je dlhá, ťažká, ťarbavá. Za všetky ťažkosti však môžme my sami. Je ľahké povedať "ja za to nemôžem, proste to je tak, ja to nezmením". Čo tak pozrieť sa problémom do očí?
Aspoň raz za týždeň niekde započujem ako ľudia ľutujú človeka, ktorý umiera na "nevyliečiteľnú" chorobu, len preto, že nemá dosť odvahy vziať zodpovednosť na seba a začať bojovať.
Boj nie je len o viere, že bude zajtra lepšie, že keď bude počúvať lekárov a brať pilulky na povel, vďaka ktorým stratí nielen vlasy, ale aj silu tak sa uzdraví. Skutočný boj začína, keď si človek povie "spôsobil som si, ale nechcem to, zmením svoj život".
Keď som zistila, že mám nádor plakala som, vinila som za to celý svet, nenávidela som ho. Keď za mnou prišiel otec a začal na mňa kričať, že za to môžem sama, poslala som ho preč a v duchu som ho preklínala. Veď ako by som za to ja mohla? Ale môžem za to.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nikola1071
30. 7.júla 2013 22:35
Páči sa mi Tvoj postoj. Keď sa vlastne človek zamyslí, z nejakej časti to vlastne je tak. Treba bojovať a snažiť sa to zmeniť. Mám známeho, má ženu aj dcérku. Nedávno mu zistili rakovinu pľúc a pri tom nikdy nefajčil, ale má ju. Doktori mu povedali aby nepracoval a nenamáhal sa, no on, bojuje! Pracuje ako o dušu so slovami, že musí tu niečo nechať aj malej dcérke, že čo by mala z toho keby je o dva roky dlhšie na svete, keď nebude mať z čoho žiť, tak pracuje, snaží sa. Treba bojovať!
Napíš svoj komentár