Začalo to ráno, keď sa u nás zastavil Silvov spolužiak. Nie, že by mi on ako osoba vadil, ale ten župan, čo som mala na sebe, ma neposmeloval v tom, aby som sa hrala na "super staršiu sestru" a vypytovala sa, ako škola. Nie, že by som to inak urobila. To indíviduum, čo obvykle filtrovalo moju existenciu, hlavne, keď spolu s bráchom vrieskali "UMRI!" pri hraní nejakých prudko vymakaných počitačových záležitostí (musí to byť vymakané, keď minimálne požiadavky sú Pentium III, ...blablabla), si ma teraz ale všimlo a dokonca na mňa otvorene zíralo.
"Máš super účes."
"To som sa práve zobudila."
No, očividne mu to neprekážalo. Nevadí.
Cestou do školy som sa ponáhľala a myslela na svoj životný omyl (tých bolo viac, ale ten posledný)- rande s nácek pozérom. Aby ste chápali, rozhodla som sa, dať si total pauzu od opačného pohlavia a ak sa podarí, tváriť sa, že vlastne ani nie sú a ja spolu s ostatnými ženami sme vznikli dielom ufónov. Viva la Daniken a jeho teórie.
Ako som šla, potkla som sa. Nič zvláštne, však koľko ľudí sa denne potkne? Musím si nechať od matfyzáka Miša urobiť štatistiku. Mňa však pred pádom zachytil akýsi chalan: "Si v poriadku?"
"Hej."
"Ešteže tak," povedal a usmial sa Colgate úsmevom.
"Hm, ďakujem...maj sa," a bežala som preč.
V stála som v autobuse a predýchavala šok, opakujúc si "neexistujú, neexistujú, neexistujú..."
"Slečna, máte lístok?" osloví ma mladý revízor.
"Ja, ...nie..., lebo som rpáve nastúpila..."
"Ale autobus sa už pohol."
...
"No, možno by som vám to mohol odpustiť," žmurkol. To snáď nie!
"Kam idete?"
"Do školy. Ponáhľam sa," zakývala som a okamžite vystúpila, kým mi nedá pokutu, alebo niečo horšie, nepovie mi niečo o mojom výzore.
Pokračovalo to aj v škole. Chalan z vedľajšej triedy za mnou došiel a habkajúc sa snažil požičať si poznámky zo minulých seminárov.
"Však si tam bol."
"Ty si si všimla? Teda...no...chcem si to doplniť a tak."
Nehádala som sa, šmarila som mu zošit do rúk a kým lapal dych, šla som k automatu. Dnešok chce kávu.
"Prepáč, môžem ťa pozvať?"
Rýchlo som hodila dnu mince. "Sorry, už som to tam hodila."
"A keby som..."
"Nie, ďakujem."
Je toho na mňa nejak priveľa.
Vbehla som na záchod. Dokelu, to sa celý svet zbláznil? Prečo, keď pred nimi utekám, si ma nájdu? Ale sem na mňa nemôžu, ha!
Otočím sa a stojím oproti prekvapenému chalanovi. "Toto sú babské záchody."
"Áno, ale...my nemáme zrkadlá. Neukázala by si mi, kde je učebňa 312?" *Colgate úsmev*
NIEEEEEEEEEEEEEE!!! Sú všade! Ako Vesmirní lidé! A mne fakt treba na ten záchod!
"Dobre."
Je to silnejšie ako ja...nemôžem proti tomu bojovať...možno, keď sa k nim opäť budem chovať normálne, budú ma ignorovať. Asi napíšem knihu "Paradoxy pokriveného vesmíru medziľudksých vzťahov."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chavez
25. 10.októbra 2007 19:36
dobreee skoda ze vymyslene, v reale by to bola vacsia haluz
Napíš svoj komentár