Minule ste videli: silná domčeková človeče stratégia a ešte silnejší vývar mojej sestry zabezpečil celej rodine a splachovaču na záchode pár pekných chvílok. Samozrejme, ja s mojou bližšie neidentifikovateľnou poruchou trávenia som to schytala najviac. Keď bolo najhoršie za mnou, resp. zo mňa, rozhodla som sa niekam vypadnúť, mamine rady mi začínali pomaly ale isto liezť hore krkom spolu so všetkými liečivími čajmi.

Môj a Kolenáčov spoločný známy, prezývaný Adonis, sa mi opätovne ozval. Ak som ho správne pochopila, zjavne ani jemu nerazilo, že si so mnou nestihol vymeniť viac ako pár zdvorilostných viet. Úprimne, potešila som sa, pretože napriek Adonisovej skromnosti, s ktorou to popiera, sa mu tá prezývka viac ako hodí. Nikdy som sa nepovažovala za jeho ligu, ale keď sa chce stretnúť len vo dvojici...za pokus to stojí.

Sedeli sme vedľa seba pri dosť veľkom stole v jednej krčme, ktorá výnimočne nebola zároveň údiarňou, na úkor toho tam ale mali asi najväčšiu plazmovú telku, takže nikto nemal problém rozpoznať, kde je práve puk a zainteresovane vrieskať. Hm, prečo dodnes neviem, aké dresy má ten Slovan?

"Som rada, že si ma zavolal."
"Čo?"
"Že som rada, že si sa ozval."
"Čo?"
"Kašli na to."
"Sofi!" prirúti sa zrazu odniekiaľ ako veľká voda moja sestra a za ňou ďalších päť ľudí. "Však môžeme byť tu?" pýta sa už posediačky.
"Čo?" pýtam sa, lebo som prekvapená.
"Čo?" pýta sa Adonis, lebo nepočuje.
"No netvár sa tak, vy dvaja tu okupujete stôl pre desiatich. Čau, ja som Silvia, Sofina segra."
"Čo?"

Odskočila som si na záchod. Keď som sa vrátila, našla som Silviu, ako oboznamuje Adonisa s mojou najhlbšou podstatou: "...ona je veľmi citlivá, aj keď sa to nezdá. Má veľa masiek."

Podarilo sa mi dostať s ním preč pod zámienkou, že sa tam aj tak nedá pokecať a že sa radšej prejdeme. Škoda, že som nemyslela na to, že jeseň už prišla a v noci nie je dobré ísť na romantickú prechádzku.
"Je ti zima?" chystá sa ma objať. Možno je na baby, čo sa trasú ako ratlík. Milý chalan, myslím si, keď to prišlo:
"Do riti! Kde sú verejné záchody?!"


Došla som domov, nájdúc Silva vo svojom prirodzenom prostredí: pri kompe. "Počuj, na tej vašej kliadbe možno niečo bude. Teda dúfam, rád by som to na niečo zhodil."
"Hm," bola moja jediná reakcia. Nechcela som mu hovoriť, že je to určite pravda, pretože ako inak som mohla v sprievode synfonických zvukov srať za mestkým kontajnerom na recyklovaný papier a ospravedlňovať sa, že nie som šialená, len sestra mi privodila hnačku?

 Blog
Komentuj
 fotka
kemuro  20. 9. 2008 22:19
dostanem ovos
 fotka
srdce1357  9. 12. 2008 17:04
 fotka
orochimaru  24. 1. 2010 00:10
Hm!

Napíš svoj komentár