Poznáte to, keď vás zavolajú niekam, kde stretnete kamošov kamošov bývalých spolužiakov kamošov vašich kamošov? Takto som sa aj ja akčne dostala medzi Kolenáčových a Adonisových kamošov (pre pripomienku: Kolenáč je krpaté ako od taliana splodené čudo s telefónnymi káblami namiesto vlasov a hroznou rozprávacou potrebou, idol všetkých pätnástok, ktoré mu dali túto prezývku, aj keď ja a Marhuľa, moja krehká psychicky nevyrovnaná kamarátka tvrdíme, že to bude vtáčími nožičkami, Adonis je naopak vysoký ale nekomerčný blonďák trochu zakríknutej a zamyslenej povahy...proste Adonis!). A tam som spoznala....Harryho Pottera!
Úprimne povedané, čistý čas nášho rozhovoru trval tak minútu a zahrňoval zistenie faktu, že bývame na jednom sídlisku. Jeho to prekvapilo, mňa nie. Som zvyknutá poznať ľudí len podľa toho, že chodievame ráno rovnakým autobusom do centra. Chcel číslo, aby som ho doučila čosi, v hluku som nepočula čo, ale to je detail, veď som nejaká herečka. Potom prišiel Adonis a vytiahol ma von. "Vieš, to minule..." začala som, nevediac, ako sa mu ospravedlniť za tú symfóniu hnačkových zvukov za kontajnerom. "O tom som práve chcel hovoriť, len som nevedel, ako začať..."
Dojdem domov trochu v šoku. Nakakať naňho?! To snáď nie je možné. To len ja letím na nefalšovaného fekalistu. Hej, možno som prekonala Silviu! Len ma to neteší. Na mobile som mala zmeškaný hovor od Harryho Pottera a správu, či sa môžeme stretnúť v jednej kaviarni. A tu začalo moje trápenie: Kaviareň bola vysloveným hniezdočkom lásky, ale pokúsila som sa to ignorovať, kým mi platí za doučko. A všetko, čo si objednám? Hm...
Lenže keby pri tom zostalo...zlý tušák som mala od chvíle, kedy sa ma začal pýtať, kedy zas niečo podnikneme a či mám čas zajtra, pozajtra... A šlo to: Poznámky, nevinné obtretie rúk, stále volanie, kedy mám čas, ak nemám, či môžeme spolu ísť ráno autobusom, či ma môže prísť vyzdvihnúť po škole a odprevadiť domov. Nestačila som zírať. Začala som sa mu vyhýbať, klamať, že nemám čas, ignorovať jeho poznámky, hrať zlú náladu, odbíjať ho, či sa mu to oplatí a podobne. Ale zdalo sa, že ho nemôže nič zastaviť, očividne si ma už stihol napasovať do predstavy ideálneho vzťahu a možno už má naplánované meno pre naše druhé dieťa.
"Čo je? Hysterický záchvat?" pýta sa Silvia, keď ma vidí zrýchlene dýchanie. Určite sa mi to meno nebude páčiť! A nechcem dvoch synov!
"Silvia, ako striasť neodbitného chlapa? Neviem, či mu to nedochádza, ale má stále potrebu to ešte zachrániť?"
"Je to chlap. Nechápe náznakom. Musíš byť sviňa a vmietnuť mu to do tváre. Ale to nezaručuje úspech, nemusí to vzdať...ale ešte môžeš zohrať rolu príšery, ktorú prestane chcieť sám od seba, to pomáha."
"Nebudem k nikomu hnusná!"
"Ako chceš."
A o deň neskôr som dostala kvety. Po tom, čo som mu dva dni hovorila, ako sa neviem spamätať z rozchodu s Adonisom. A že som sa klamala v mužoch. "To si nemala, teraz ťa bude chcieť liečiť," hovorí Silvia.
"Toto nie je možné! Neexistuje spôsob, ako mu tú predstavu vyrvať z jeho vnútorného univerza?"
"Chlapovo univerzum je postavené na jeho egu. A v niektorých prípadoch je potom neotrasiteľnejšie než hmotný svet."
Musím sa tváriť ako utečenec z psychiatrickej liečebne, aby som niečo dosiahla? Prečo sa s ľuďmi nedá porozprávať? Alebo sa len ja neviem rozprávať s chlapmi? V takýchto chvíľach obdivujem Silviu...
Ten večer som si písala s Kolenáčom. Uvedomila som si, že on, ktorý ma najprv najviac zo všetkých zastrašoval, sa ukázal najnormálnejší. Žiaden riťolez ani fekalista....Ty si taký normálny človek vieš to?...A milý....píšem mu v slabej sentimentálnej chvílke. Odvtedy sa neozval. Ja už fakt tých chlapov nechápem...
to be continued
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
freewriter
9. 12.decembra 2008 10:56
Ty kokos, chlapík čo má miesto vlasov telefónne káble, to je drsné. Ja len toľko. A prajem veľa šťastia pri hľadaní chlapíka čo nemá miesto vlasov káble a miesto hlavy prísavku.
2
oh, geez
dobre, teraz duchaplnejšie: prečítala som si ešte pár tvojich blogov, a môžem skonštatovať len jedno...buď máš tak dokonale vtipný život, alebo ho vieš tak dokonale vtipne podať ...hm...toto stále nevyznelo duchaplne...nevadí proste great job a ...držím palce aby si sa zbavila toho psovitého Harryho (a čo prajem čo najmenej problémov s črevami )
dobre, teraz duchaplnejšie: prečítala som si ešte pár tvojich blogov, a môžem skonštatovať len jedno...buď máš tak dokonale vtipný život, alebo ho vieš tak dokonale vtipne podať ...hm...toto stále nevyznelo duchaplne...nevadí proste great job a ...držím palce aby si sa zbavila toho psovitého Harryho (a čo prajem čo najmenej problémov s črevami )
3
Myslim, ze je to prvy blog, ktory som od teba precital. A musim povedat, ze sa mi to velmi pacilo. Zatial ma nos na dobrych bloggerov nesklamal takze idem si hned precitat tvoje dalsie clanky.
K tej hlavnej myslienke, preco je tak tazke si v podobnych situaciach s danym clovekom sadnut a pokojne ale s vaznym vyrazom v tvari mu povedat nieco v zmysle, ze jeho snaha nam sice lichoti, ale perspektivu urcite nema ... ?
Na co zbytocne manevrovat a zamlievat, naco to nevyhnutne oddalovat klamanim, ci vyhovaranim sa ?
Od isteho veku ludia lepsie prijmaju pravdu povedanu na rovinu bez klise sentimentalnych vsuviek - je to tak vo finale vzdy jednoduchsie ... pre oboch
K tej hlavnej myslienke, preco je tak tazke si v podobnych situaciach s danym clovekom sadnut a pokojne ale s vaznym vyrazom v tvari mu povedat nieco v zmysle, ze jeho snaha nam sice lichoti, ale perspektivu urcite nema ... ?
Na co zbytocne manevrovat a zamlievat, naco to nevyhnutne oddalovat klamanim, ci vyhovaranim sa ?
Od isteho veku ludia lepsie prijmaju pravdu povedanu na rovinu bez klise sentimentalnych vsuviek - je to tak vo finale vzdy jednoduchsie ... pre oboch
4
no tak neviem či je to skutočná skutočnosť,ale mne to prišlo strašne vtipné prepáč, neporadím ako sa zbavíš toho týpka, teda porozprávať sa treba! pomáha to, fakt, oskušané, a ak nie tak hm uteč z krajiny
a idem pozrieť dalšie blogy
a idem pozrieť dalšie blogy
Napíš svoj komentár