Dlho do noci som nemohla zaspať. Bola som príšerne unavená, dobitá, no moja myseľ sa akosi bránila vypnúť. Celú noc som sa len prevaľovala z jednej strany na druhú.
Ráno som vypila tri silné kávy, aby som aspoň ako tak dokázala fungovať.
Dúfala som, že túto noc už zaspím. Veď dva dni nespať, to je pre telo neprirodzené. No moje modlitby vyslyšané neboli. Nespala som túto, ani ďalšiu, ani ďalšiu noc. Kruhy pod očami som mala ako nejaká mŕtvola. Moja sústredenosť v škole bola nulová.
Po týždni ma to prestalo baviť. Zašla som teda za svojou lekárkou, nech mi naordinuje nejaké lieky. Sľúbila mi tie najsilnejšie, aké existujú. Pretože voľne predajné nepomáhali.
Ako sa nedalo predpokladať, nezabrali ani tie najsilnejšie z najsilnejších. Nebola som zúfalá len ja, ale tiež pani doktorka a moji rodičia a učitelia. Ostávala nám už len posledná možnosť. Dopočuli sme sa o akejsi experimentálnej homeopatickej liečbe, akési orientálne bylinky. Rodičia sa báli riskovať, no po troch týždňoch nespania by človek súhlasil aj so smrťou.
Kontaktovali sme teda kompetentných a oni neuveriteľne šťastní, že majú dobrovoľný testovací subjekt, ma umiestnili do stredne veľkej miestnosti pripomínajúcej nemocničnú izbu s veľmi pohodlne vyzerajúcou posteľou. Ponapájali ma na všakovaké drôty a hadičky a konečne, v bielom pohári s nápisom „Dobrú noc pre všetkých“, čo bolo zrejme heslo ich pripravovanej propagandy, mi priniesli čarovný nápoj, ktorý mi mal zaručiť úspešný spánok. Pomaly som ho vypila, chutil celkom dobre, ako bylinkový čaj. Keď posledná kvapka prešla dolu mojím hrdlom, výskumníci videli, ako som v momente stratila vedomie a upadla do hlbokého spánku. Ja som sa však nečakane objavila v cudzej posteli. Prudko som vstala. Porozhliadala som sa okolo seba. Celkom obyčajná spálňa, až na jeden veľký počítač na druhom konci veľkej izby, na ktorý bol napojený obrovitánsky satelit. Bola hlboká noc a všade bolo úplné ticho. Predmety som rozoznávala len podľa obrysov. Po špičkách som prešla k počítaču, momentálne jediný zdroj svetla, ak nepočítam temné pouličné osvetlenie prenikajúce do izby cez otvorené okno. Na obrazovke neúnavne blikal nápis : Signál zachytený. Transport úspešný.
Zrazu čosi zašramotilo. Uprela som zrak tým smerom. Niečo sa tam v tme pohlo. Srdce mi začalo prudko biť. Chytila som do ruky prvé, čo mi prišlo pod ruku, akási palica. Pomaly som sa približovala. Tŕpla som, či ma to zbadá a zabije. Keď som od toho bola tak na tri kroky, rozoznala som obrysy. Bol to človek sediaci na stoličke opretý o malý stolík. Zjavne spal. Vydýchla som si a sklonila palicu. Vrátila som sa späť k posteli a sadla si. Musela som si premyslieť, čo ďalej. Súvislosti boli jasné. Zaspala som, tie bylinky pomohli. Akýmsi čudným spôsobom sa v spánku dostávam na neznáme miesto, čo sa dá považovať za sen. Ibaže ja sa z neho nedokážem len tak ľahko zobudiť. Ten nápoj, čo mi dal vypiť neznámy v poslednom sne zrejme spôsobil moju nespavosť. Chcel ma ochrániť pred podobnou situáciou. Ani ja som síce nebola nadšená z tej nakladačky, no bez spánku sa žiť nedá. A teraz, na počítači bliká: transport úspešný.. signál zachytený? Môžem to byť ja? Môže byť spiaca osoba môj záchranca z minula? ....Čo mám však robiť?.. Sama od seba sa nezobudím ..a navyše, ani nechcem. Chcem spoznať človeka, ktorý ma tak nezištne zachránil, v podstate už po druhý raz. Chcem spoznať človeka, ktorý má také oči, že som na nich nemohla prestať myslieť od doby, čo som ich prvýkrát uvidela.
Pomaly som teda podišla k spiacej osobe. Snažila som sa nevydať žiaden zvuk, ktorý by ho mohol prebudiť. Napadlo mi – môžu ľudia v sne spať? Aké paradoxné.
Moje oči, ktoré si postupne privykali na tmu, začínali rozoznávať obrysy tela. Pokiaľ som mohla spozorovať, mal priemernú postavu, ani prichudý, ani športovec. Vlasy mal tmavé, dlhšie a rozstrapatené, akoby si ich už dlho nečesal. Spal v polohe žiaka študujúceho do noci s úmyslom nezaspať, teda sedel na stoličke, ruky mal položené na stole a hlavu opretú o ne. Do tváre som mu tým pádom nevidela. Oblečené mal tuctové rifle a čierne tričko s nejakým nápisom. Vyzeral ako obyčajný človek z reálneho sveta, akého by som na ulici ľahko prehliadla. Tu sa potvrdzuje pravidlo, že zdanie môže klamať.
Ako som tak naňho hľadela a začínala uvažovať nad tým, či ho prebudím, alebo nechám spať, ticho zvonku prerušil prudký výstrel. Teda, znelo to skôr ako keď udrie blesk v tesnej blízkosti, taká silná to bola rana. Vôbec sa to nepodobalo na zvuk zbraní, ktoré som videla v kriminálkach. Ako nejaký druh zbrane využívajúcej princíp elektriny - blesku. Radšej som si nechcela predstavovať človeka, ktorý ranu z takého čosi dostal.
Za výstrelom sa ozval šialený smiech a nadšené výkriky. O chvíľu už bolo všade opäť ticho. A mne bolo jasné, že moju dilemu tento hluk vyriešil. Muž sa pri výstrele okamžite prebudil a prudko vyskočil zo stoličky. Ja som medzitým uskočila nabok, takže ma nezbadal. Pribehol k otvorenému oknu, vyklonil sa z neho, akoby si myslel, že tým uvidí oveľa ďalej. Vyzeral rozrušene, no keď výskot a smiech utíchol, vydýchol si, pokýval hlavou a šuchtavým krokom prešiel k počítaču. Cestou si rukou ešte viac postrapatil vlasy a zazíval. Nedbanlivo pozrel na obrazovku, no keď zbadal, čo tam tak urputne bliká, pretrel si oči a pozrel sa ešte raz. V ďalšej sekunde prudko otočil hlavu a náhlivo začal zrakom sondovať miestnosť. Nemohla som mu uniknúť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sakura53
21. 5.mája 2009 19:22
super časť
Napíš svoj komentár