Červený rumenec z mojej tváre vyhnala mŕtvolná bledosť z prekvapenia, šoku a zúfalstva. Nedávalo mi to zmysel. Niečo také sa priečilo môjmu rozumu a tradíciám, v ktorých som žila.
- Č..čože ? Chceš tým naznačiť, že sny sa naozaj dejú a vy ste.. skutoční? Ovplyvňuje vás naše podvedomé konanie a nemôžete sa nijako ubrániť... Ako sa takto dá žiť? A ako je to vlastne možné?? Veď, sny sú len sny, dejú sa v našich hlavách, keď spíme.. Je to len proces triedenia informácií alebo spôsob upozornenia na nejaký problém..a nie prenos do iného sveta..ak je to však tak, znamená to, že všetky príšery z mojich nočných môr reálne existujú?? A ako vysvetlíš, to otcovstvo? Náš veľvyslanec? Ach, ničomu nerozumiem, všetko je to také.. šialené.. nereálne...
V hlave som mala zmätok. Čo sa to deje a čo to znamená? Možno sa so mnou len hrá moja myseľ.. Ale všetko mi pripadá také živé.. Sadla som si na posteľ, lebo sa mi zatočila hlava. Ruku som položila na deku, bola jemná ako hodváb. Ja som to cítila, svojimi prstami. Je to snáď len klam? Alebo.. čo ak.. čo ak je to všetko pravda..
Kaname si prisadol ku mne a pohladil ma po mojich dlhých hnedých vlasoch.
- Asi som na teba nemal ísť tak zhurta. Ale času je pravdepodobne málo. Nikdy nedokážeme odhadnúť, ako dlho sa zdržíš. Nechcem však na teba tlačiť, odpočiň si.
- Nie! Nemôžeš ma predsa teraz nechať v takom chaose.. Prosím, vysvetli mi úplne všetko, od začiatku do konca, detailne. Dúfajme, že ma tak skoro neprebudia..
- Dobre teda, zaslúžiš si to vedieť.. už len kvôli tým modrinám.
Ukázal na moje rameno. Bola tam obrovská modrina. To, čo sa stane tu, sa možno neprenesie do môjho sveta, no tu to následky má.
Kaname si vzdychol a začal rozprávať.
- Začalo sa to.. veľmi dávno. Nikto nevie presne kedy ani ako. Sú nejaké teórie o splynutí paralelných svetov, alebo o prenášaní myšlienkovej energie. Ťažko povedať, ktorá je správna, možno obe. Vieme, že sem prichádzate len vo svojej astrálnej forme. V starých záznamoch sa píše, že spočiatku sa vás tu objavovalo len málo a zriedka. Rôzni šamani a proroci, neskôr vedci alebo duchovní. Bez vás by bol náš svet ako váš. Ibaže o také tisícročie vpred. Sme technicky oveľa vyspelejší. Títo ľudia od nás žiadali pomoc, radu, nápady. Dalo by sa povedať, že všetky prevratné vynálezy máte od nás.
- Takže aj Yesterday..
-Čože?
- Člen jednej hudobnej skupiny tvrdil, že pesničku Yesterday vymyslel v spánku. V skutočnosti ju možno počul niekde tu?
- Áno, je to možné, sme inšpiráciou aj pre umenie. Ale aby som pokračoval. Takže prichádzalo len zopár ľudí a väčšinou chceli len informácie. Boli veľmi pokorní, považovali nás za bohov. Ako sa však váš svet vyvíjal, začali ste byť čoraz dotieravejší a aj počet sa zvýšil. Za jednu jedinú noc sa sem prenesie vyše miliardy ľudí. Postupne, nie naraz, a roztrúsene. Čo je možno jediné šťastie. Je jasné, že ľudstvo sa zmenilo, máte pocit, že všetko môžete ovládať a všetko patrí len vám. Už sa nepýtate na to, ako vyliečiť chorého priateľa, ale ako zarobiť čo najviac peňazí. Ale keby to ostalo len pri otázkach. Vy ste nás začali ovládať aj v iných smeroch. Stačí človek s agresívnou náturou a musíme páchať až odpudzujúce zločiny, z ktorých sa dvíha žalúdok. Ver mi, že to nie je nič príjemné. Preto vás nenávidia. Viem, nie ste všetci rovnakí, ale nikto to neriskuje. Boja sa. Boja sa straty kontroly a úplného ovládnutia.
- A ty? Aj ty.. nás nenávidíš?
- Ja? Ja som vedec. Hľadím na všetko objektívne. A navyše, aj môj otec je jeden z vás. Ale, tiež sa bojím. Väčšinou nevychádzam von, aby som nikoho nestretol. Raz som na to veľmi, veľmi kruto doplatil...
Do očí sa mu nahrnuli slzy, ale potlačil ich. Lesknúť sa mu však neprestali.
- Nemusíš o tom hovoriť, ak nechceš.. Mne to nevadí.
- Nie, chcem, aby si vedela všetko. Iba takto si môžeš plne uvedomiť našu pozíciu.
Vtedy som sa volal.. Nathan. Teda, dovtedy. Stalo sa to pred piatimi rokmi vášho času. Boli sme partia výskumníkov, traja muži a dve ženy. Boli sme pomerne mladí, ale pracovali sme húževnato, bavilo nás to. Snažili sme sa vyvinúť program na zachytenie vášho signálu a na vypočítanie miesta, kam sa premiestnite. Podarilo sa. Nebolo to dokonalé, ale fungovalo to. Chceli sme sa o tom presvedčiť. Zachytili sme signál prichádzajúceho a ponáhľali sa na určené miesto. Program nám však neumožnil zistiť, čo je to za človeka. Boli sme neopatrní a naivní.. To, čo prišlo, nebol človek. Bolo to monštrum v ľudskom tele. On.. on nás donútil.. Ja jediný som zostal nažive. Povedal, že to bude pre mňa najväčšie utrpenie.
Držal sa za hlavu a tentoraz slzy neudržal. Nerozplakal sa, ale po líci mu stekali lesknúce sa kvapky. Zahľadela som sa mu priamo do očí.
- Nathan, čo sa tam stalo?
- Prosím, nevolaj ma tak. Iba by mi to pripomínalo.. Ja už nie som ten starý ľahkovážny Nathan, nie.. tú noc sa to zmenilo. Ja...ja som ich všetkých zabil. Musel som ich mučiť..až pokým...neomdleli od bolesti.. Ja..nemohol som tomu nijako zabrániť, nie...
V tom okamihu som v Kanamem uvidela človeka, ktorý prežil neskutočnú hrôzu. Pochopila som ten strastiplný výzor. Objala som ho.
- Prepáč mi, nevedela som..- zašepkala som.
- Nie, to nevadí. Nie je to tvoja chyba.- prudko sa vystrel a utrel si slzy.
-Musím sa s tým vyrovnať. Inak to nejde.
Zahľadel sa do prázdna, potom otočil zrak k oknu. Vonku sa začínalo stmievať. Zaujímalo by ma, ako dlho už spím a čo sa okolo môjho skutočného tela deje. Ale to môže počkať, som rada, že ma ešte nezobudili. Musím sa toho dozvedieť čo najviac. A potom možno nejako pomôcť Kanamemu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
romika
23. 3.marca 2010 22:02
Ja len chcem položiť taká nepatrnú otázku. Som si vedomá toho, že si to písala pred rokom, ale mne sa to straaašne páči. Takže: Nebude pokračovanie?
Napíš svoj komentár