Využila som príležitosť a pýtala sa na každú prkotinu, ktorá mi nebola jasná. A Pavan každú tú prkotinu vedel vysvetliť tak, že by to pochopilo aj dieťa v škôlke.
Keď už sme mali dosť fyziky, prešli sme na rozprávanie o našich krajinách a mestách, na googli sme si ukazovali fotky lokálnych pamiatok, či na google maps približovali v street view naše cesty do školy.
Chlapec sa pochválil, že je výborný kuchár a dal mi na večeru ochutnať nejakú indickú špecialitu. Vyzeralo to ako palacinka, ale bola slaná, riadne korenistá a boli v nej nejaké huby či co. Pýtala som sa, čo všetko v tom je, ale za žiadnych okolností som si to nebola schopná zapamätať. Väčšinu korení som ani nepoznala, opäť pomohli google pics aspoň pre predstavu.
Ja do skoro všetkého, čo varím pridávam karí korenie, a tak som bola zvedavá, či je to základom aj indického jedla. Tu som sa dozvedela, že niečo ako „karí korenie“ vôbec neexistuje, že kari je názov jedla a to má ešte milión iných podtypov. Resp., že ak to má byť korenie, musí mať aj nejaký prívlastok. A že to teda nie je kari ale „kadhi“. Pavan mi neveril, že som dva dni predtým kúpila v obchode oranžový prášok a na ňom nebolo napísané nič iné len kari spice. Musela som opäť využiť služieb google pics.
V podobnom duchu sa niesla aj smena ďalší deň, ktorú sme mali spolu. Nebolo kedy a už bolo po nej. Navyše odkedy som spoznala Pavana, už som nešla nikdy nikam pešo, lebo ako správny „Američan“ jazdil aj 30 metrov autom, ako skoro všetci tam. Takže už na mňa nikdy z tmy nevyskočili žiadne svietiace strašidelné oči, za čo som bola vďačná.
Ten deň poslednej smeny ma doobedu zavolala Jardova žena nakupovať. Šli sme do neďalekého outletu. Neďalekého, ak človek šiel autom, minulý rok, keď sme sa tam s Tomášom trepali na bicykloch, sa mi podarilo po ceste z bicykla spadnúť takmer rovno pod auto na veľkej štvorprúdovke, lebo tam nebol žiaden chodník pozdĺž nej a vytkla som si členok, ktorý sa mi hojil pol roka.
Jardova žena, Míša, dokonca mala nejakú kamarátku z Humenného. Svet je proste malý.
Pondelok nás Míša pozvala k nim na večeru na americký spôsob. To znamená, že každý pozvaný niečím k tej večeri prispel. Pôvodne som myslela, že spravím šalát, ale keďže som šalát robila asi raz v živote a nechcela som spraviť hanbu, robenie šalátu som hodila na Tomáša a ja som pre istotu len kúpila víno. Večer to bol veľmi príjemný, až na to nekonečné množstvo komárov – jedli sme vonku. Na druhý deň som nevedela nájsť ani centimeter štvorcový na svojich nohách, kde by nebol aspoň jeden kúsanec.
Míša nám dovolila si u nich oprať. Hodila som veci do pračky a keď som zavrela víko, pračka začala prať. Žiadne nastavovanie ničoho, ani teplotu nikto nevedel, na akej to perie. Trpko som si predstavovala, ako budem po tom to prádlo kdesi ešte vešať, keď ma Míša prekvapila sušičkou. Kdeže by tu niekto v Amerike márnil čas vešaním prádla. Tak sme to nahádzali do sušičky a stlačili jeden gombík. A bolo hotovo.
V priebehu týždňa počas dňa sme každý obvykle čosi programovali, resp. ja som brala lekcie od Pavana, Tomáš si našiel nejakú užitočnú prácu s databázami pre jedného Taliana, čo sa volal Marco Polo. Alebo Collo. To je jedno. A potom už nebolo večera, že by sme sedeli doma každý za svojím počítačom, ako to bývalo predtým.
Utorok večer sme šli s Pavanom, Nitinom a jednou čínskou holkou do kina, lebo utorky bol vstup pre ľudí z Fermilabu zadarmo.
Kino vyzeralo tak, že namiesto bežných sedačiek boli krútiace kreslá a pult pred nimi pozdĺž každej rady. Pred začiatkom filmu k nám prišiel čašník a rozdal menu. V ten deň bola za polovičnú cenu margerita, tak som si o ňu požiadala. Čašník sa ma spýtal, s kým sa o ňu budem deliť. Nechápala som, lebo som si predstavovala, že mi donesie maličký pohárik s decom drinku, a to neviem prečo by som sa mala o to ešte s niekým deliť. Jasné, nechcú, aby sa im tam ľudia v kine opili ale aj tak.
Vec sa vyjasnila, keď predo mňa postavili pol litrový džbán. Film bol tiež hneď o niečo zábavnejší.
Stredu sme boli pozvaní k Pavanovi do dormu na indickú špecialitu. Mali sme byť pôvodne len štyria, ale varilo sa v kuchyni dormu, v ktorom bývalo kopec ľudí a samozrejme sa všetci, čo šli okolo, pridali. Nejaký Poliak, pár Američanov, samozrejme Indovia a ja s Tomášom. Dokopy tak 10-15 ľudí. Spojili sme dva stoly k sebe, jedlo v obrovských hrncoch sa položilo na nich a každý si naberal podľa chuti. Bola som samozrejme sprvu nie úplne odvážna, keďže nie som zvyknutá jesť tak korenisté jedlá, ale kuracie mäsíčko v Pavanovom podaní bolo dokonalé mäkučké, jemňučké, božsky chutné.
Piatok som sa odhodlala variť ja. Bol to vyslovene len taký pokus, alternativa na to, čo si občas varievam. Celkom ma ale prekvapilo, keď som otvorila smotanu, „cream“, a ona bola úplne tuhá. Takže omáčka chutila dosť ako plnka v nejakom koláči. Ale nejak to dopadlo, chlapci to zjedli a ani nezozelenali, tak som bola rada.
Upršanú sobotu sme len tak presedeli doma, ale nedeľu sme sa konečne vydali do Chicaga. Pôvodne mal k nám o pol 10 ráno prísť Pavan, s tým, že si ešte dáme kafíčko a okolo 10 vyrazíme. Keď už bolo štvrť na jedenásť a Pavana nikde, bolo jasné, že vlak o pol jedenástej už asi nestíhame. Pavan za hodinu a pol dorazil celý zadychčaný, že teda zaspal, budíky povypínal, kábel zo zvoniaceho telefónu, čo som sa mu pokúšala dovolať, v polospánku vytrhol.
Došli sme teda na stanicu, bežali sme, lebo vlak tam už stál, hoci podľa časového rozvrhu mal ísť až za desať minút. Sprievodca ale potvrdil, že vlak ide do Chicaga, tak sme nastúpili.
Usadili sme sa a po nejakom čase z rozhlasu počujeme – upozornenie, tento vlak NEJDE do Downtownu, ľudia čo chcú ísť do Downtownu, nech si vystúpia zo zadného vagóna, lebo len tam budú otvorené dvoje dvere, a nech si počkajú na ďalší vlak, ktorý dorazí za pár minút.
My celí vyšokovaní, že sedíme v zlom vlaku, sme sa šli spýtať znova sprievodcu, či teda ide či nejde tento vlak do Chicaga. Sprievodca vysmiaty, že jasné, že ide. V časovom rozvrhu tento vlak nie je, pretože to je nejaký špeciálny rýchlik či co. Vôbec sme nechápali, prečo hlásia, že vlak nejde do Downtownu, keď tam v skutočnosti ide, a v neposlednom rade.. prečo preboha otvoria len dvoje dvere v poslednom vagóne?
V zdraví sme za hodinku vystúpili na Union Station. Asi dve hodiny sme sa motali hore dole po State Street, lebo sme hľadali obchod, do ktorého som silou mocou chcela ísť, až sme nakoniec zistili, že budova, kde ten obchod predtým bol, je teraz v rekonštrukcii. Medzitým takmer všetky ostatné obchody zavreli, mávajú otvorené len do pol 7, nie ako v Prahe skoro všetko do deviatej večer. A tak sme sa už len šli prejsť do Millenium parku, k veľkej fazuli a obrovskému Michiganskému jazeru. Sledovali sme mnohofarebný západ slnka, odrážajúci sa v nespočte vysokánskych mrakodrapov. Slnko tu nezachádza za kopce, ako je tomu u nás, ale za mrakodrapy.
Po zotmení sme sa rozhodli skúsiť zájsť do nejakého bluesového klubu, ako nám bolo doporučené. Zvolili sme klub Buddy Guy´s, venovaný jednému z mojich obľúbených bluesmanov. Buddy Guy tam dokonca občas sám vystupuje.
Za desať dolárový vstup sa nám predstavila nejaká no name kapela, ktorá bola navyše celá biela. Bubeník vyzeral, že si odskočil na brigádu z hardcorovej kapely, čo bolo poznať nie len z jeho výzoru, ale aj z občasného zakomponovania dvojkopákových rytmov. Klávesák Key C do toho ako jediný poriadne zanietený riadne mlátil, basák ako obvykle nenápadný a líder.. trápnosť sama. Jednak, že podľa môjho skromného názoru nevedel vôbec hrať, technicky no, môže byť, ale nápadovo také, že by som bola radšej keby tam vôbec nebol, hrozne ma to iritovalo. A keď spieval.. neverila som mu ani jediné slovo, bolo jasné, že je to preňho len džob, nech sa dušoval ladies and gentlemen jak chcel. Keby spieval mne to jeho Don´t leave me baby, dvere by za mnou buchli skôr než by otvoril ústa. Len sme na seba s Tomášom kukali, že čo to prepána je. Tomáš to vysvetlil jednoducho – v Amerike nechodí človek na koncert kvôli kapele. V Amerike je tu kapela kvôli ľuďom. To díky moc.
Jedno sa ale musí nechať. Cítila som sa dosť classy, keď sme sedeli medzi všetkými tými ľuďmi na úrovni, popíjali víno za 25 dolárov, a kapela hrala kvôli nám.
Už som myslela, že sa tam rozplačem, ako moje hudobné ja trpelo, keď zrazu líder, že má pre nás prekvapenie. A na pódium docupital maximálne desaťročný čierny chlapec . Moje srdce zaplesalo a hovorím – stavím sa, že ten chalanisko, bude vedieť hrať lepšie než celá kapela dokopy. Nechcem utvrdzovať nejaké stereotypy. Nikdy by som neverila, že takéto porovnanie zažijem v priamom prenose. Ale keď ten desaťročný čierny chlapčisko spustil Hendrixa, skoro som sa rozplakala, tentokrát od blaha. A mala som pravdu – chalan hral lepšie než celá kapela dokopy. A keď začal spievať.. Chlapec, ktorý toho o láske vedieť mnoho nemohol, ale spieval tak úprimne a precítene, že mi len nabiehali zimomriavky a moje srdce začalo prudšie byť. Presne tak, ako keď človek počuje naozaj dobrú muziku. To už som dlhšie nezažila, dnes je to celkom ťažké nájsť. Líder sa síce celú dobu usmieval, ale bolo jasné, že sa hanbí. Ten nesiahal chlapčiskovi ani po členky. V istom momente, že si idú dať akože battle. To, čo tam ten líder predvádzal, bolo doslova trápne. Jeho sóla nemali ani hlavu ani pätu, vôbec žiadna myšlienka, len akési žmolenie obohratých postupov, ktoré vyčítal z príručky Ako sa naučiť hrať blues za 10 dní. To mu bolo totálne na nič, keďže vôbec nepochopil, že základ bluesu a celkovo akejkoľvek muziky, je vložiť do hrania srdce.
Naozaj, keby sa ma niekto spýtal, či si myslím, že môže byť reálny rozdiel v hraní akejkoľvek hudby v závislosti na rase, poviem, že to je blbosť. Ale tento zážitok vo mne vzbudil pochybnosti. Onedlho totiž ešte došiel na pódium chalaniskov brat. Vzápätí sa hneď vrátil, pretože si zabudol nástroj. A tak došiel na pódium znova s basgitarou.
Bola som doslova nešťastná, keď chlapci z pódia odchádzali a spevu a hrania sa zas ujal ten trápny týpek. Každopádne, bol to veľmi výnimočný zážitok.
Istú chvíľu som mala hroznú chuť napísať Buddy Guyovi rozhorčený list, nech preboha vymení kapelu, alebo aspoň toho speváka. Ale vykašľala som sa na to. Zrútila sa mi aspoň ilúzia, že v Amerike je všetko kvalitné.
Pondelok a utorok sme strávili hlavne v highrise, sedeli za počítačmi, dumali, študovali, programovali (ak sa to dá vôbec v mojom prípade tak nazvať). A stredu už sme leteli domov.
Naučila som sa za tie tri týždne mnoho. Čo sa týka fyziky, fungovania experimentu.. spoznala kopec chytrých a zároveň super ľudí.. vyskúšala veľa nových chutí.. takéto zážitky dokážu človeka významne obohatiť. Cítim rozšírenie obzoru za tak krátky čas tak značné, ako sa mi nepodarilo za štyri roky v Prahe.
Premýšľam ako svoje rozprávanie ukončiť, ale nenapadá mi nič lepšie ako proroctvo z čínskeho koláčika, čo sme dostali v čínskej reštaurácii a s čím naprosto súhlasím – Time is precious, but truth is more precious than time.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár