Nechápem, ako som mohla takto posledný týždeň zanevrieť na noc – veď je to najdôležitejšia časť dňa! Doma mám, pokiaľ to okolnosti dovoľujú a väčšinou aj keď nedovoľujú, prehodený režim, to znamená, že vstávam na obed a chodím spať za brieždenia. Tu sme od rána už museli fičať a aj kvôli časovému posunu mi o desiatej večer začínali klipkať oči. Nemala som obvykle ani čo robiť, a tak som do polnoci bola vždy tuhá.
Dnes som ale musela na shifte do polnoci vydržať a potom ešte cesta domov, počas ktorej sa mi dostalo pripomenutia, prečo už dlhé roky žijem radšej v neskorších hodinách.
Okrem toho, že všetko vyzerá úplne úplne inak než cez deň a všetko má úplne úplne inú a úžasnú atmosféru, človek má v noci konečne pocit, že má kľud. Nikto ho nepozoruje, nikto po ňom nič nechce, všade je ticho a tým, že je ticho, akoby sa zhlasovali vlastné myšlienky – a to si na noci cením asi najviac. Noc je čas premýšľania, premietania, reflexie, vnímania, čas samého seba.
Šla som sa teda prejsť medzi domčekami – v natrhnutých rozťahaných teplákoch, čo by som si asi cez deň nedovolila, ale v noci jednak vôbec nikde nikto nebol a druhak ani nebolo vidieť, čo som zač, nieto ešte rozoznávať nejaké detaily. Moja myseľ sa tak mohla odbremeniť od týchto svetských malicherností a plne sa sústrediť na vsakovanie podnetov – iných a oveľa zaujímavejších než v ostatnú dennú dobu. Hovorím napríklad o hre svetiel a tieňov - rôzne stupne viditeľnosti prechádzajúce medzi sebou niekedy plynule, niekedy prudko, tvoria rôzne tvary a formy, šalia náš mozog, ktorý si musí domýšľať, čo oči nevidia..Alebo zosilnenie vnímania zvukov pri absencii svetla, každé šuchnutie trávy, každé kŕknutie žaby, každý odkotúľaný kamienok má v tej symfónii svoje miesto. A najlepšie je, že som bola toho celého súčasťou. Klopkanie mojich krokov po chodníku, samotný môj dych, vyobrazenia mojej siluety pod rôznymi kombináciami svetiel meniace sa s mojím pohybom či len myknutím hlavy..
V predchádzajúcich dňoch mi chýbala lyrika, pretože mi chýbala noc.
Domov som šla tiež za tmy. Na bicykli. Ďalšie zistenie dňa - v prírodnej rezervácii nemajú moc lámp, dokonca ani popri cyklistickom chodníku. Našťastie mi Tomáš druhý, ktorý nás striedal na nočnú smenu, požičal čelovku. A to bol pre mňa úplne nový, nevšedný zážitok. Čelovku som na hlave ešte asi nemala, ale hlavne si nepamätám situáciu, kedy by som ju bola potrebovala. Bolo to naozaj zaujímavé. Videla som iba tam, kde som si posvietila. Otáčanie hlavy a obzeranie sa bolo celkom riskantné. Išla som pomaličky, lebo som vyfasovala bicykel, ten ktorý obvykle používa človek, čo býva nad nami, a tomu tiež nefungujú brzdy. Celá cesta nabrala totálne iný charakter, v noci a s čelovkou.
Po zotmení sa tu strieľali ohňostroje, pri príležitosti toho ich Dňa Nezávislosti. Po polnoci už ich moc nebolo, ale vždy keď som začula zadunenie, snažila som sa tak nejak opatrne sa poobzerať, či náhodou niekde nejaké záblesky na oblohe nezahliadnem. Keďže som hľadala svetielka v tme, nevystrašil ma až tak strašne pár očí, ktoré na mňa zablýskali z trávy vyššej než ja a tmy hustejšej než šošovicová polievka (keď ju spravíte fakt hustú). Nevystrašili ma až tak, ale vystrašili ma dosť. A pri každom ďalšom otočení hlavy a pohľade tam tie očiská stále boli! S chladnou hlavou a po pár ďalšich kukoch som tak nejak identifikovala čudo ako srnku či čo to tu oni majú. Stála asi meter od cyklisťáku, stála a kukala na mňa a ešte aj svoju hlavu za mnou smerovala. V istom momente mi napadlo, či na mňa nejak nevyskoči alebo čo, no našťastie len ďalej ostala strnulo stáť a ja som v bezpečí prešla.
Celkovo to bolo divoké, v diaľke vyli vlci, každú chvíľu čosi čuchlo v tráve, alebo mi niečo prebehlo cez cestu. Zdá sa, že aj príroda sa prebúdza, keď ľudia zavrú oči.
Smena bola hrozne dlhá. Osemhodinová, ale nedialo sa absolútne nič! Keď som o pol štvrtej poobede došla, Control room bol ako obvykle plný ľudí, Tomáš v zápale vysvetľovania čohosi komusi pri jednej zo štvoríc monitorov šermoval rukami a vášnivo klikal. Druhý shifter, Ashok, ten postarší Ind, si len tak v úzadí postával a vykecával s ostatnými jeho krajanmi.
Len taká vsuvka, včera nám Nitin prezradil zaujímavý fakt – v Indii neexistuje jednotný jazyk. Jednotlivé nárečia sa dokonca ani nepodobajú, takže sa s Indami, ktorí nie sú z jeho oblasti, musí dorozumievať anglicky.
Inak ak si chcete predstaviť, jak tí Indovia spíkujú, tak si môžte dosadiť hlas Rajesha z Big bang theory a znezrozumiteľniť ho tak 20-krát.
Tomáš mi potom vysvetlil, že sa im tam čosi pokazilo, ale žiaden z expertov im nedvíhal telefón lebo je voľno, tak vôbec nevedeli čo majú robiť. Za polhodinu že sa zrazu ale na monitoroch sama od seba začala hýbať myška a to bol Jarda, ktorý sa pripojil z domu. Tomášovi teda smena s Ashokom ubehla rýchlo.
Ja som mala smenu s Venkteshom, tiež postarším Indom, ktorý ale pôsobil, že je viac v obraze než Ashok a hneď jak nám začala smena mi všetko veľmi pomaly a trpezlivo a dokonca zrozumiteľne vysvetlil a ukázal. Ostalo tam s nami asi do šiestej pár Indov, čosi si tam všetci spolu kecali a potom odišli.
Aj keď smena bola pomerne málo vzrušujúca, žiadne zásadné problémy nevznikli, čo bolo ale dobre, lebo by sme zrejme aj tak nezohnali žiadneho experta na pomoc, predsa len sa pár výnimočných vecí udialo.
Jedna z nich bola, že o pol 8 večer vypadol beam. Zväzkom protónov sa ostreľujú uhlíkové terčíky, z tých interakcií tam vylietavajú rôzne častice, ale hlavne piony, ktoré cestujú rozpadovou trubkou, kde sa rozpadnú na miony, medzitým sa pomocou špeciálnych „horn-ov“ vyselektujú len miony s nábojom buď kladným alebo záporným a tieto miony sa ďalej rozpadnú na elektrony a dve neutrina, elektrony sa zastavia v ich ceste stojacej stene a ďalej smerom k detektoru cestujú už len zväzky neutrín a tieto zväzky neutrín voláme beam. Tento beam potom interaguje v detektoroch a údaje o týchto interakciách su data, ktoré sa zbierajú, selektujú a analyzujú. No a o pol osmej večer vypadol beam, lebo sa im tam čosi poruchal horn a nemohli zohnať experta, ale potom ho zohnali a dokonca vraj dvoch, no do konca našej šichty už to neopravili. Mám také podozrenie, že sa na to vykašľali, keď bolo to voľno a nechali to na ráno. Ale vďaka tomu, že nešiel beam, sa ešte zmenšil počet vecí, ktoré sa mohli pokaziť, z toho vyplýva viacnásobná nuda.
Keďže nešiel beam, ani to slávne pípanie nepípalo – pípanie totiž indikuje fuknčnosť beamu. Má vlastnú špeciálnu obrazovku, kde sú napísané všelijaké údaje a tiež sa tam vykresľuje taká jak sinusoida – celkovo to veľmi pripomína EKG. Namiesto dlhého tónu u smrti v našom prípade ostalo len ticho. Sem tam to ešte len tak pokusne píplo, ale pulz už nenabehol.
To bola jedna výnimočná udalosť a tá druhá, bola čarovná. Ohňostroje som už spomínala. Rovnako som spomínala, že máme Control room na dvanástom poschodí. Z najvyššieho, pätnástneho, je dovidieť až k Chicagu. Po zotmení pomaličky začínali páliť a Venktesh celý natešený povypínal v miestnosti svetlá a sťažoval sa, že nemôžeme vypnúť monitory, aby sme ohňostroje lepšie videli. Vedľa našej časti Control roomu má svoje stoly a monitory ešte ďalší experiment, Minerva. Pri nej sedel jeden shifter od nich. A tak sme svorne spolu traja sledovali v kúskoch okien, na ktorých sa neodrážali svetlá monitorov, úžasné ohňostroje v ďialke pozdĺž celého horizontu. Sem tam sme samozrejme mrkli aj na stav detektorov. Predstavovala som si presne situáciu ako z filmu, my, zahľadení na suprové ohňostroje si nevšimneme, ako niečo začne hrozne červeno blikať a potom čosi riadne vybuchne. Našťastie sa nič také nestalo, vlastne sa za ten čas nestalo vôbec nič. Venktesh ma poslal sa pozrieť aj z pätnásteho poschodia. Tam stálo pár ľudí pri oknách, svetlá pozhasínané a zo sekuriťákovej vysielačky, ktorý bol tiež unesený výhľadom, sa stále ozývali nejake podozrenia či iné komentáre. Bolo to romantické.
Mňa zajtra čaká ďalší shift, už však nie s Venkteshom ale s nejakým iným Indom, ktorý je však expert, a tak sa vôbec ničoho nebojím. Venktesh mi pri rozlúčke podal ruku a uklonil sa. Počas smeny sme prehodili pár slov. Navštívil Slovensko, Košice. Z toho čo znelo ako pe dže safari mi po pol hodine došlo, že bola Univerzita P.J. Šafárika. Nešlo mi sprvu vôbec do hlavy, kde by sa na Slovensku vzalo safari, tak som myslela, že bol v zoo alebo čo. Very beautiful country, ohodnotil Slovensko.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár