Nebudem sa rozpisovať nejak objemnejšie o ceste, už to pre mňa predsa len nebolo prvýkrát, ale druhý, a každý vie, že druhý krát je človek vo všetkom istejší. Už som vedela, čo kam strčiť, kam kedy ísť a koniec koncov som mala pri sebe Tomáša, takže moja úloha ho bola len všade ticho nasledovať a robiť všetko čo on. Snáď som ho tentokrát rozčulovala trošku menej, pretože som sa každú sekundu nepýtala nejaké hlúpe otázky typu - a čo teraz? Čo mi urobí ta teta s tým obuškom? Myslíš, že mi zoberú tie cukríky, čo mám v kabelke? Myslíš, že mi budú chcieť vziať zicherku, ktorou mám zopnuté nohavice? Aké jedlo dostaneme v lietadle? Proste samé otravné otázky. Tak tých bolo tentokrát pomenej a cítila som sa celkom zato hrdá.
Trošku väčší menší problém som mala ešte pred letom. Kúpila som na poslednú chvíľu kufor, samozrejme najgigantickejší, aký bol v ponuke. A samozrejme jeho váha s mojimi vecami veľmi rýchlo presiahla povolenú hodnotu batožiny. Tak som polku vecí vybrala a kufor zostal poloprázdny s rezervou iba 3 kíl. A to som sa chystala na vášnivé nákupy.
Pri každom vzlete a pristání som si uvedomila, aké je to lietanie celé úžasné, jak sa dvíha ten žalúdok a tie mraky a všetko. Okrem toho sa nič výnimočné počas cesty nestalo, len to, že som si prvýkrát na letisku zdriemla. Pod hlavu bundu a na hodinku šlofíka, pretože sme mali 4 hodiny čas pri prestupe vo Frankfurte a lepšie strávenie toho času asi neexistovalo. V tom Frankfurte ešte jeden zlý ujo zahriakol Tomáša, a to majú v znaku letiska vidličku. Ťažko povedať, či je lepšia vidlička alebo jeleň, čo bol v Londýne. Hej, a dostali sme jak jedno z jedál v lietadle pizzu - tak som sa potešila, dokonca s kuracím mäsom! No jak som došla k omáčke.. Musela som ju celú dať dole a zjesť len suché cesto, pretože po piatich sústach stále chutila ako saponát.
Ale najnepríjemnejšie prekvapenie ma čakalo pri preberaní batožiny v Chicagu. Pomerne rýchlo sme prešli cez imigračného úradníka, vyzeral strašidelne, ale nakoniec bol stručný. Ani v rade sme nečakali dlho. To už som bola celá natešená, že to najhoršie máme za sebou. A potom prišli kufre. No, ten môj gigant bol bez jednej rúčky. Najprv sa zdalo, že je úplne ulomená, ale pri dôkladnejšom prezretí sme zistili, že nejaký srandista zrejme odšruboval šrubku a tá jedná rúčka padla dole. Tak som sa potom ťahala s tým kufrom len s jednou rúčkou. No, ťahala, asi 20 metrov dokopy. Potom mi ho zobral taxikár do kufra parádneho taxíku. A potom mi ho aj odniesol k domečku od auta. Taxikár sa volal Pete a niekedy robil v hoteli, takže bol zvyknutý nosiť ľuďom batožiny. A z českej kultúry poznal len pár hokejistov – americký prízvuk – Ya rou mir , Yagr? Dou minik, Hashek?
V domečku na náš príchod mal niekto čakať, ale nikto tam nebol. Otvorené bolo, kľúče na stole, avšak žiadna privítacia čata. Bolo už asi 6 hodín ráno českého času, tak to sme akurát spojazdnili internety, napísali domov, že sme v poriadku a šli spať.
Ráno nás v obývačke čakalo prekvapenie v podobe (iného) Tomáša, ktorý si k nám odvtedy pravidelne chodil variť, lebo že tam kde býva on, v nejakom dorme, majú jednu ľadničku na 100 ľudí, alebo niečo podobné. A my máme aj sporák s trúbou. Okrem toho, že si k nám chodí variť, tak si každý deň požičiava jeden bicykel. Z tých troch. Druhý bicykel používa chlapík, ďalší Čech, čo býva nad nami. No a to tretie.. to sa Tomáš, ten iný, rozhodol hneď spojazdniť, čo mu trvalo asi 2 hodiny. Teda, spojazdnil ho za 15 minút, keď namazal do špiku prehrdzavené reťaze a ostatný čas sa snažil opraviť zadnú brzdu, ktorá sa opraviť nedala, keďže bola úplne sčuchaná až na železo, či čo to tam je. Ale s týmto faktom sa teda zmieril až po hodine a trištvrte. Podľa slov prvého Tomáša, ja som tie dve hodinky spala.
Ten deň, to bol piatok. Prvá vec, ktorú treba po príchode do Fermilabu vyriešiť, je vybaviť si ID kartičku. Tak sme teda tak v pohodke došli do Users Office-u, ktorý sme istý čas hľadali pretože ho presunuli inde, než bol minulý rok. A to nie na nejaké normálne poschodie, ale rovno do mezanninu. (Massive attack comes to mind.) Tam sme však zistili, že prechádzajú na nový systém a ID kartičky budú vydávať zas až v pondelok, ale že sa to bude robiť už inak, že budeme musieť vyplniť nejaké čosi cez internet a budeme potrebovať nejaký approval a až potom dostaneme kartičku. Tak sme sa zasmiali, lebo keby sme tam boli prišli o 15 minút skôr.. o 10:00 začali presúvať ten systém, my sme tam došli 10:15. Zas taký problém to pre nás nebol, pondelok nám to bude stačiť.
Večer som sa odhodlala na nákup, na tom rozbitom bicykli. Keď som naňho sadla, jednak, že bolo sedadlo vysoko tak, že som ledva špičkami dosiahla na pedále, krivé kolesá tak, že ma celú cestu zahýbalo do jednej strany, fungujúca, aj to trochu pochybne, len predná brzda, prehadzovať som sa radšej neodvážila.. K obchodu som nejak, za vŕzgania a pískania, došla. Plánovala som väčší nákup, že si reku navarím normálne na víkend. Našla som si exoticky znejúci recept, kde sa mäso malo marinovať v limetkovom džúse a čerstvo nasekanom koriandri. Obchod nebol veľký, ale strávila som tam vyše hodiny, a to vždy, pretože sa tam nedá nič nájsť. Majú to tak nejak divne usporiadané, poprehadzované.. Chcela som si kúpiť minerálku, ale pri ostatných vodách nebola, tak už som si myslela, že nemajú. Pri odchode som náhodou prechádzala cez uličku, ktorej popis bol „potreby pre deti a užitková voda“ alebo niečo v tom zmysle, a div sa svete, vedľa užitkovej vody pitné minerálky! Korenie tiež na desiatich miestach, a vlastne všetko sa dá nájsť na desiatich rôznych miestach.
Vyšla som z obchodu, zamierila k nezamknutej rachotine a pristavil sa pri mne zrazu chalan na bicykli, že čo to mám ja za bicykel, že kedysi bicykle opravoval, ale toto že ešte nevidel. Jeho posledný komentár znel – hm, pretty wild. A zas odbicykloval. Celkovo sa mi to na Američanoch páči, tie small talky. Pripadá mi to milé, keď so mnou prehodí pár slov či už predavačka v obchode, alebo človek na ulici. Ja síce vidím v každom zlodeja a vraha ale to po chvíli prestanem a ostane mi len fajn pocit z nezmyselného rozhovoru. Ale asi sa mi páči ten pocit, že si ma niekto všimol a stála som mu za to sa so mnou podeliť o pár nevinných slov. Tak som bola rada aj za to hrdzavé čudo, čo mi privodilo túto mini reč.
Ako niektorí možno tušíte, mäso s limetkovým džúsom dokopy moc nejde, tak som bola vďačná, že mi to Tomáš pomáhal zjesť. Keďže som to varila z vyše libry kuracích pŕs, bolo to jedlo na tri dni. Ten tretí deň mi to snáď už aj chutilo.
Moje gurmánske chúťky ostali neuspokojené, tak som sa tešila, že pôjdeme nedeľu na hamburger do Batavie. Na naše veľké sklamanie, nedeľu robili len raňajky, čo bolo 30 rôznych kombinácií vajíčok, slaniny, syru a toasta na rôzne spôsoby. Najesť sme sa najedli. Trochu som sa pri jedení bavila na tom, jak sedela jedna rodina postarších dám a pánov za dvoma stolmi a vždy za nimi niekto prišiel a 500 krát sa každý každého spýtal – How are you? How are you doin? Ale fakt 500 krát to každý z nich minimálne v ten obed povedal, že sa má good.
Víkend prešiel rýchlo, čosi sme sa pobicyklovali, čosi nakúpili, čosi pojedli. Pondelok ráno sme hľadali na internete ten formulár na vyplnenie kvôli ID kartičkám. Dozvedeli sme sa, že nám všetkým na mail mal prísť prihlasovací kód do novej aplikácie, vďaka ktorej bude všetko oveľa jednoduchšie. Žiadny mail samozrejme vôbec nikomu neprišiel. Tak sme strávili celé dopoludnie tým, že sme sa snažili ten mail nejak dostať alebo to proste nejak vyriešiť, Tomáš si písal maily s helpdeskom, no bezvýsledne. Tak sme poobede sadli na bicykle, došli do Users Office-u a oni že sa ospravedlňujú, že to je nový systém a oni tiež nič nevedia, len jak im hovorili, že to bude suprové ale majú v tom zatiaľ akurát chaos. Tak sme vyplnili nejaké formuláre tam a že tak za polhodinku by to mohlo byť hotové, že dostaneme mail. Sadli sme si teda do hlavnej haly, sedeli, sedeli, sedeli.. hodinu, dve.. Po troch sme znovu došli do UO a oni že asi až zajtra to nakoniec budú mať. My že ok no, tak sme zas šli domov. Utorok to dopadlo podobne. No už keď sme boli v tom highrise šli sme sa pozrieť do Control Roomu na smenu, keďže nás tiež čakajú naše prvé shifty koncom týždňa, tak nech máme aspoň predstavu, čo za robota nás čaká. Control room je miestnosť s veľkým množstvom obrazoviek, káblov a kancelárských stoličiek. A keď sa vyskytne nejaký problém stojí tam naraz aj desať ľudí a kuká na jednu alebo dve obrazovky, kým jeden z tých desiatich čosi kliká, ktorý ako jediný vie, čo vlastne robí a prečo. Z toho prvého zážitku v CR som bola dosť rozhodená. Nechápala som absolútne nič! Potom mi Tomáš prezradil, že na internete sú nejaké vysvetlenia, čo je na ktorej obrazovke a čo ktorý obrázok znamená a ako ho interpretovať. Na to som sa potom pozrela a trošku sa mi veci vyjasnili.
Dnes je streda. Je pol 8 večer, ležím si v posteli, popíjam nejaké sladko-sladké capuccino s príchuťou bielej čokolády, ktoré som v obchode vyberala asi hodinu, lebo tam majú asi 500 rôznych krabičiek s názvami podobnými káve ale za svet som nemohla prísť na to, ktoré z toho je obyčajná nesca, tak som radšej vzala to capuccino.
Tomáš vstal skôr, tak sa hneď vybral do highriseu. Ja som si počkala na bicykel, teda na druhého Tomáša kým príde z nočnej smeny s bicyklom. Druhý Tomáš vraj stretol prvého Tomáša s vybavenou ID kartičkou. Neuveriteľné! Tak ja som si to rovno namierila do ID badge & Key Office. Ujo ma tam ale schladil, že Tomáša síce už vybavili, ale u mňa sa ešte čaká na approval, že sa mám ísť znova spýtať do Users Office-u. V UO mi povedali, že tak nejak na obed by to mohlo byť hotové. Akurát som si zaželala, aby to stihli do toho piatku, aby som mohla ísť normálne na smenu a šla za Tomášom prvým znova do Control roomu.
Dnešok tam bol o dosť zábavnejší než včerajšok, keď som absolútne netušila, čo sa tam deje. Hneď keď som prišla nám dovolili shifteri zapnúť high voltage na niekoľkých diblokoch vzdialeného detektoru, ktorý je v Ash River. Oni tam, o 800 km ďalej pri kanadských hraniciach, tiež majú nejaký Control room, ale všetko sa riadi hlavne odtiaľto. Takže sme zapínali napätie na detektore 800 km ďaleko. Robilo sa to tak, že človek klikol na jedno okienko, objavilo sa 10 ďalších okienok, tam trebalo prepísať 0 na 425, stlačiť enter a kliknúť na tlačítko ON. Hoci to znie jednoducho, druhý shifter, taký postarší Ind, častokrát pozabudol stlačiť enter a 0 sa tým pádom neprepísala a on hútal, prečo to prepána nefunguje.
Čo ma dnes celkom prekvapilo, tí mladší, doktorandi, vedeli omnoho lepšie, ktorý čudlík je na čo, než tí starší, teda pokiaľ nepočítam samotných expertov.
Úloha shifterov, čo som dnes vysledovala, je kukať na obrazovky a keď je čosi divné, zavolať experta. Čo v praxi znamenalo, že ten expert tam s nami sedel skoro celý čas.
Máme obrovskú výhodu, lebo jeden z expertov, run coordinator, je Čech, takže nám dnes všetko ochotne povysvetľoval.
Ďalšia dôležitá úloha shifterov je dvíhať telefóny. Každú chvíľu volali z Ash River, že by potrebovali vypnúť alebo zapnúť nejaký blok či konkrétny modul. Shifter musí pochopiť, čo od neho tí na druhej strane chcú a spraviť to. Opäť sa to môže zdať jednoduché, ale pokiaľ vaša angličtina, alebo angličtina človeka v telefóne znie trošku inak, než na čo je ten druhý zvyknutý, môžu vzniknúť nepríjemné nedorozumenia. Fourteen znie strašne podobne ako forty, ale aj four.. A ani by ste neverili, jak hrozne podobne znie fourteen a thirteen od Aziata. A nie je to sranda, pretože ak ľudia v Ash River pracujú na dibloku 13, niekto vám povie, že môžete zapnúť high voltage na dibloku 14, ale vy rozumiete 13.. Radšej si nechať ukázať na prstoch.
Z dnešku som bola nadšená, pretože sa nám aj viac ľudí venovalo. Jednak ten run coordinator a tiež k nám prišiel nejaký mladý Ind, ktorých tam mimochodom bolo viac snáď než samotných Američanov, že nám k tomu dianiu pri monitoroch rád bude robiť komentár. Keď sme mu prezradili, že sme undergraduate, potešil sa, lebo že sa môže aspoň pred undergradmi vychvaľovať a pustil sa do lekcie.
Sedeli sme tam až do pol 5. Ten čas ale zbehol. V Control roome sa za ten čas vystriedalo kopec ľudí. Stále niekto zakopával o stoličky. Dokonca sa tam mihol aj Šubing (známy z minulého roka), usmial sa na nás, veľavravne zakýval a zas vo svojom super rýchlom tempe odfrčal preč. Vlastne som ani nevedela, či pozerá na mňa alebo na Tomáša alebo na oboch, pretože keď sa usmial tak mal tak tenké oči, že sa to jednoducho nedalo rozpoznať.
Stále tam niečo pípalo. Dozvedela som sa, že to pípa vo frekvencii beamu či co. Ale vkuse – píp, píp, píp, píp, niekedy o pol tóna nižšie píp a potom zas normálny píp. Ale pri tom všetkom dianí okolo som to ani nevnímala.
Cestou domov sme zmokli. Pondelok večer tu bola taká búrka, že od rána nám hlásili v rozhlase, v domečku máme rozhlas, že ide búrka a že to môže byť nebezpečné, tak sa treba schovať. V telke každú chvíľu išli breaking news s ukážkami z Iowy či skade, jak tam búrka všetko poničila. Bola som z toho pomerne vyľakaná, a búrka čo prišla v noci bola fakt riadna, blesky jeden za druhým a nepretržitý hrmot, ale našťastie žiaden dom ani strom tu nikomu ani na nikoho nespadol.
Po tej ceste, na ktorej sme zmokli, sme zbadali ďalšiu tetu na bicykli. Volám na Tomáša – to je igelitka? Tetka mala na hlave igelitku. A šla si po ceste, pričom hneď vedľa cesty je cyklisťák. Ako na potvoru okolo išla fermilabská polícia v takom veľkom aute a z megafónu na tetku na celú ulicu kričala čosi. Tak teta s igelitkou potom na najbližšej zatáčke radšej zišla na cyklisťák.
Zabudla som vtesnať dve spolusúvisiace príjemné príhody do časovej línie dňa, tak na koniec.
Keď som sa poobede prišla spýtať, že jak to teda vyzerá s tým mojím approval, tak že určite už na milión percent o tretej keď prídem, bude to hotovo. Tak som tam čosi splietala nezrozumiteľne na to a teta za pultíkom na mňa že – Aaaww, she is so cute! Tak som sa zasmiala, dosplietala čosi a odišla.
No a o tej tretej som na 12. poschodí čakala na výťah, na dvanástom je ten Control room a vlastne celý náš experiment, teda ľudia, čo na ňom pracujú, experiment je trošičku inde, dokonca na viacerých miestach.. no, čakala som na výťah a keď konečne prišiel, smialo sa na mňa z neho asi 15 ľudí, ale že sa zmestím, že mám ísť. Bola to skupinka deciek, ťažko povedať, či zo strednej či zo základnej školy, s paní učiteľkou. A tá pani učiteľka na mňa hneď spustila – čo tu teda ja robím, odkiaľ som a z jakej som division a neviem čo. Po mojich odpovediach sa otočila k deťom a hovorí – no, vidíte, fyzici nemusia vyzerať len ako podivíni v bielych plášťoch a s gigantickými okuliarmi! Pozrite sa na slečnu, je fyzička a aká je cute!
Verím, že som minimálne polovičku z tých chalanov s rovnátkami a akné už len svojou existenciou primäla k okamžitému rozhodnutiu o svojej vysokoškolskej budúcnosti.
Mňa samozrejme najviac potešilo, že ma v priebehu niekoľkých hodín dve tety nazvali cute. A keď som videla toho postaršieho Inda dnes v Control roome, jak zjavne tiež nemal veľmi šajnu, čo sa má jak klikať, to mi dodalo ešte väčšiu sebadôveru. Hoci mnohým veciam nerozumiem, aspoň som cute, a aj keď mnohým veciam nerozumiem, aspoň v tom nie som sama.
Pokračovanie (snáď) nabudúce.
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
piter09
3. 7.júla 2014 19:50
pocuj, ten tvoj tomas studuje to co ty, ci ako sa tam tiez dostal? on tam bol s tebou aj minule?
2
@piter09 tomas je moj spoluziak a robime u toho isteho veduceho diplomku (minuly rok rovnako bakalarku)
Napíš svoj komentár