Mohla som mať vtedy tak štyri – päť rokov, z tohto obdobia si nezvykneme pamätať veľa, ale je to ako keď si jedného dňa uvedomíte, že sa bez zbytočných gumových objektov v ústach spí lepšie, a navždy odhodíte cumlík. To už je potom proste na celý život. Zakorenilo sa to v mojej detskej hlave. Hoci spätne mi príde zvláštne, ako som takejto pomerne hlbokej myšlienke mohla venovať v tom veku taký význam, snáď je to osud, cesta, ktorú som mala predurčenú, no zvolila som si to základným mottom a odvtedy sa tým riadim, či už v jednoduchých princípoch alebo v najširších súvislostiach.
Bežná situácia, spomínaný predškolský vek, ja ako nadmieru živé dieťa pri hre náhodou rozbijem mamin obľúbený pohár. Som sama vo svojej detskej izbe. Mám niekoľko možností : črepy niekam skryjem a budem tŕpnuť, kedy sa na to príde. Potom podľa okolností : buď budem zatĺkať až do konca, a keďže som dieťa, uveria mi, prípadne mi to ľahko prejde – to bol zažitý postup všetkých mojich rovesníkov; alebo sa pod nátlakom priznám a budem sekať dobrotu. Vtom mi napadla iná cesta, rozbúchalo sa mi srdce, pri predstave, adrenalínom. Čo by sa stalo, keby som sa priznala rovno, a skúsila niesť následky? Postaviť sa svojej zodpovednosti, nech už to obnáša a znamená čokoľvek. (Áno, tieto veci mi skutočne vtedy šli hlavou, veľmi presne si to pamätám.) Bolo to šialené a totálne netypické, trúfam si povedať. No už od mala bolo všetkým jasné, že nie som „úplne normálna“.
Pod vplyvom malého čerta, ktorý mi sedel na pravom pleci ako v kreselných rozprávkach, som posledné riešenie však zavrhla ako neprípustné a už už bola rozhodnutá pre niektoré z predchádzajúcich, keď moje úvahy náhle prerušil otec. Nebola som z tých, čo by dokonale ovládali pretvárku, a on zas nebol z tých sprostých, takže hneď vytušil, že sa niečo stalo.
- No čo si zasa vyviedla ..- opýtal sa.
- Nič! Prečo by som mala niečo vyviesť.. - odpovedala som s lišiackym úškrnom vykrúcajúc sa. A vtedy to prišlo.
- Zuzka, zapamätaj si, ak niečo urobíš, vždy dostaneš oveľa menší trest, ak sa hneď priznáš, než keby som na to potom mal prísť sám.
-Ale veď ja nič..
-Zuzka...vždy hovor pravdu.
Bol to šok. Hoci to bolo tak logické a divila som sa sama sebe, že mi to nedošlo skôr. Vlastne nikdy predtým som nemala tendenciu klamať, ale akoby to bol otec vycítil, moment, keď mi napadlo vyskúšať niečo nové, čím by som sa ľahko vyhla kriku a trestu, osvedčenú metódu odporúčanú kamarátkami zo sídliska. Bola to prkotina, rozbitý pohár, to sa stane každému. Ale šlo o princíp. Táto chvíľa jednoznačne determinovala nasledujúci vývoj mojej povahy a názorov.
Po krátkom rozmysle som sa neochotne priznala a on, aby podporil svoje slová sa len kyslo zatváril, ale ani nekričal, ani ma nijak nepotrestal. Ako správny chlap odišiel s črepami v ruke premýšľajúc, ako pohár dať dohromady.
Keď som osamela, sadla som si na posteľ a začala vo svojej malej hlávke rozoberať, čo sa stalo. Možnosť, ktorá mi pripadala najbláznivejšia, sa ukázala ako najsprávnejšia.
Mala som odpozorované, že čo oči nevidia, to srdce nebolí. Preto mi nesedelo, že sa chcel dobrovoľne o probléme dozvedieť. Alebo mi prišlo proti srsti mu „bolesť srdca“ priznaním spôsobiť. No uvedomila som si, že to je druhotné. Dôležité bolo, že moja hodnota ako človeka sa zvýšila. Čestnosť, spravodlivosť a pravda je to, na čom záleží. Cieľom každého z nás by malo byť konanie toho, čo pokladáme za správne, a nie toho, čo nám povrchne život uľahčí alebo nás trikom zbaví problémov. Vždy s čistým svedomím, aj robiť chyby. Múdry ocení silu sa s chybami vyrovnať, pokúsiť napraviť, niesť za ne zodpovednosť. Hlúpych treba poučiť, alebo nebrať v úvahu.
Je to ťažké. Pravda bolí. Mnohí ju radšej nevidia. Kto sa vydá cestou pravdy bude čeliť nespočtu prekážok, ale to je len nutná príprava, aby ju vôbec dokázal zniesť. A to si treba uvedomiť.
Pre mňa sa pravda stala najvyššou hodnotou, prioritou, najvýznamnejším princípom. Povýšila som ju nad všetko ostatné, nad sebecké túžby a pudy. Dalo by sa povedať,že jej obetúvam život, keďže som sa rozhodla pre štúdium matematiky a fyziky. Vo vede som však našla pravdu v tej najkoncentrovanejšej podobe. Na ničom inom mi nezáleží viac. Ani na svojom pohodlí – aby som mohla študovať, pracujem, pričom mi neostáva takmer žiaden voľný čas.
Čo sa týka ľudských vzťahov, neexistuje nič, čo by ma dokázalo sklamať viac než klamstvo, ktoré v tomto čase už dokážem odhaliť dokonca skôr než bolo spáchané či povedané. Úprimnosť je základná vlastnosť, ktorú musí dotyčný mať, ak chce so mnou čo i len prehodiť pár slov. Klamať mi ani nemá zmysel, pretože do človeka vidím ako cez umyté okno, čo je jedna zo schopností, ktoré som svojím prístupom získala a rozvinula do vysokej efektívnosti.
Možno je nutné poznamenať, že môj otec pred takmer desiatimi rokmi zomrel.
Odvtedy analyzujem každé slovo, ktoré si pamätám, že mi kedy povedal.
Ako som dospievala a spoznávala svet, veľa vecí pre mňa začalo naberať úplne iné, hlbšie významy a až cez tieto spomienky zisťujem, aký môj otec vlastne bol. Rozhodne výnimočný a múdry muž. Dokázal ma svojou výchovou ovplyvniť natoľko, že som odolala zlým tlakom zlej spoločnosti a ostala verná všeobecne vzatému dobru, pričom sa týmto myšlienkam ešte aj snažím robiť osvetu. Totiž keď sledujem tie masy ľudí, aké majú pokrivené charaktery falošou a klamstvom, sebeckosťou, skúposťou, závisťou, nenávisťou a prílišným zakladaním si na materiálnych hodnotách, cítim ako svoju akúsi povinnosť, životnú úlohu bojovať so svojím uvedomením proti tomuto trendu. Často si preto pripadám ako hrdinský rytier zo stredovekých svetských legiend. Ale, povedzme si pravdu, ešte častejšie ako nemenej hrdinský rytier Don Quijote bojujúci s veternými mlynmi.
Preto ma poteší, ak si z tohto krátkeho memoáru niečo vezmete, zamyslíte sa nad tým čo je správne, prípadne sa inšpirujete k čomukoľvek prospešnému.
Ďalšia vec, som už dospelá a je mi jasné, že hovoriť pravdu sa vždy nedá, práve kvôli ľuďom, ktorí na ňu nie sú pripravení.
No to vám poviem, ak sa jej pokúsite vyhnúť – nájde si vás. Zakaždým.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
@mortycia to máš určite pravdu, ale ide práve o to postaviť sa tomu, je ľahšie byť sebecký a falošný, preto ľudia, ktorí takí byť nechcú musia byť silné osobnosti aby s tým boli schopní bojovať.
6
Pravda je pravda. Keď niekto povie, že bolí, tak ešte nezažil tú bolesť, keď sa dozvie, že mu tí najbližší klamali.
Napíš svoj komentár
myslím si, že heslo "Dobrí ľudia sa dostanú do neba, zlí všade", v dnešnom svete platí dosť silno a vyzerá to tak, že sa tým aj riadia