Sedel na okennej parapete a pozoroval nočnú oblohu. Kedysi všetky tie hviezdy žiarili len pre nich a nikoho iného. Sedávali v tráve, ruka v ruke v pevnom objatí a dívali sa na ne spolu. Vždy mu potichu do ucha spievala nežné tóny. Miloval jej hlas, miloval ju. Teraz bolo jeho spoločníkom jedine ticho. Také hlučné ticho až z toho bolela hlava...
Bolo to takto, štvrtina, pätina, malý pád,
hlavný zdvih, bezradný kráľ komponujúci aleluja...
Miestnosťou sa rozliehal krik. Kričal na ňu a ona na neho. Kam sa podela tá láska a neha, ktorá medzi nimi doteraz panovala? Kam sa podel ten vášnivý cit? To ona ho zabila. Žiarlivosť. Pomaly sa zakrádala a rozožierala ich vzťah ako ten najdoternejší hmyz. Stačilo zasiať malé semienko pochybností a to nenápadne klíčilo a naberalo na sile až nakoniec poriadne udrelo...
Tvoja viera bola pevná, ale potreboval si dôkaz...
Vášeň, chuť, vôňa zakázaného, slová chcem, poď, vezmi si ma...Telo na tele, rýchle prerývané dýchanie, kvapky potu stekajúce z neho na ňu a naopak, aby sa mohli spojiť, opojné vzdychy a hlasné stony, pery túžiace po tých druhých, dokonalé splynutie....
Videl si ako sa kúpala na streche, jej krása v mesačnom svetle ťa ochromila.
Priviazala ťa ku kuchynskej stoličke, zlomila tvoj trón, ostrihala ti vlasy, a z tvojich úst vytiahla aleluja...
Spomínal akú radosť cítil keď si konečne kúpili spoločný byť, keď sa konečne rozhodli žiť spolu. Zaspávať a prebúdzať sa vedľa seba. Byť jednoducho spolu. Vedieť, že ten druhý čaká na mieste, ktoré môžu nazývať domovom. Naučila ho milovať, zbúrala všetky zábrany čo si pred okolím postavil, vytrhla ho z jeho samoty....
....aby ho mohla do nej znova uvrhnúť...
Možno som tu už predtým bol, poznám túto izbu, už som kráčal po tejto dlážke, kedysi som býval sám, kým so ťa nepoznal.
Videl som tvoju vlajku na mramorovom oblúku, láska nie je víťazný pochod, je chladná a zlomená aleluja...
Nechaj ma na pokoji. Choď preč. Zabudni na mňa. Už to nebolo také ako pred tým. Nerozprávali sa. Už sa dokonca ani nehádali. Dôvera sa vytratila, spomienky vybledli, zostalo prázdno a nepochopenie, inak už nič, len hlboká temnota z ktorej nebolo úniku...
Bývali časy keď si mi vravela čo sa deje v tvojom vnútri, ale teraz mi to už neukážeš, však? Spomeň si keď som sa k tebe nasťahoval. Svätá temnota sa presunula tiež a každý náš výdych bol aleluja...
Posledná slza si našla cestu von. Rýchlim pohybom ruky ju zotrel. Posledný vzlyk z jeho úst udrel na nočné ticho. Zoskočil z parapetu a posledný krát sa zahľadel na osobu ktorej venoval svoju srdce, telo i dušu. Bola krásna. Mesačné svetlo čo sa jemne lámalo na jej tele vytváralo strieborné obrazce. No nebola taká ako pred tým. Dýchali len jedny pľúca, len jedno srdce tĺklo, len jeden z nich ležal na zemi v kaluži karmínovej tekutiny. Tej bez ktorej niet života...
Možno je Boh nad nami, a jediné čo ma láska naučila je ako vystreliť na niekoho kto ma sklamal.
A nie je to plač čo môžeš počuť po nociach, nie je to niekto to videl svetlo, je to chladné a zlomené aleluja...
Až posvätne jemne prešiel prstom po plných sčervenených perách. Ona mu vzala všetko čo mal, on si ukradol len jeden jediný bozk a s nevypočuteľnou prosbou o odpustenie ju nasledoval...
Aleluja, aleluja, aleluja....
...pieseň:
Rufus Wainwright - Hallelujah
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
iluzia
2. 7.júla 2010 18:13
milujem tu piesen hallelujah...
Napíš svoj komentár