Po druhej rane moje telo bezvládne ochablo. Vedelo, že bojuje už dopredu prehraný boj a tak podľahlo. Môj mozog sa však vzpieral stále.
Michael mi chytil ruky nad hlavou a mne nezostalo nič iné ako to so slzami prečkať.
Na začiatku som sa snažila ho prosiť, plakať alebo sa vzpierať, ale potom to bolo ešte horšie. Naučila som sa, že sa mu treba oddať a prekonať to, potom som mohla odísť z izby.
Dlho som to znášala, ale v tú noc sa vo čosi zlomilo.
Plánovala som si ako odídem, keď sa Michael zo mňa odvalil a začal chrápať.
Postavila som sa z postele, stiahla zo seba košeľu a obliekla sa do toho najnenápadnejšieho čo som našla.
Potichu som sa vykradla z obrovského domu, kde nikomu chýbať nebudem.
Kráčala som po tmavej ulici. Vonku bolo chladno, no nočný vzduch pôsobil príjemne na moje čerstvé rany.
Netušila som, kam idem, len som túžila ísť niekam veľmi ďaleko.
Odrazu sa mi začala točiť hlava. Možno to bolo z tých nespočetných úderov, ktoré som utŕžila od Michaela.
Zazdalo sa mi, že za sebou počujem kroky a tak som sa rozbehla. No to som robiť nemala.
Zakrútila sa mi hlava a odrazu som sa ocitla na zemi na chladnej dlažbe chodníka.
Pod hlavou som cítila niečo teplé. Zložito som natiahla ruku a dotkla sa temena. Vo svetle mesiaca som uvidela, že mám ruku celú krvavú.
Mierne som sa pousmiala, pretože som vedela, že zomieram a necítila som žiadnu bolesť.
Dúfala som, že je to ozajstný koniec, ale musel byť, pretože sa nado mnou zjavil anjel.
Bola to žena. Lepšie povedané dievča, veľmi mladé dievča. Mala dlhé blonďavé vlasy ale čo som nechápala, boli jej červené oči. A prečo ešte stále ležím na tejto chladnej zemi. Veď po smrti to nemôže byť takéto.
No odrazu mi čosi ostré rezalo hrdlo, zápästia, členky. V šoku som vykríkla, nechápala som, prečo mi ten anjel ubližuje. Začal sa vo mne rozlievať pálivý oheň a už ma viac nič iné nezaujímalo.
Dievča ma držalo za ruku. Pri tej bolesti som ju prosila, aby ma zabila, ale ona mi sľubovala, že to čoskoro skončí. Vždy, keď som vykríkla sa mi ospravedlňovala. Hovorila mi neskutočné veci o tom, že je upír a že sa ním stávam aj ja. Neverila som jej.
Občas som prestávala kričať. Krik vôbec nepomáha.
Ani som si nevšimla, že to už pomaly končí. Z končekov prstov sa mi začala strácať bolesť.
Uverila som dosť z toho, čo mi povedala a bolo mi jasné, že môj život sa skončil a už niet cesty späť. Nezniesla by som predstavu, že by som mala ostať sama.
Bolesť sa vytratila a ona mi znovu vysvetlila, čo sa zo mňa stalo. Tentoraz som jej uverila. Cítila som smäd, svoju tvrdú pokožku, videla som svoje žiarivo červené oči.
Napriek tomu, že ma to neodolateľne lákalo, nikdy som ľudskú krv neochutnala. Hnusila sa mi už len z toho dôvodu, že som svoju vlastnú krv cítila každú noc v ústach.
No to, že som neochutnala ľudskú krv neznamená, že som nikdy nikoho nezabila.
V skutočnosti som zabila troch ľudí. Ak ich vôbec možno nazvať ľuďmi. Ale dávala som veľký pozor, aby som nepreliala ani kvapku ich krvi- vedela som, že by som nedokázala odolať, a ja som nechcela mať v sebe ani kúsoček z nich.
Zabila som svojich rodičov. Vôbec toho ľutujem. Dva roky sa o mňa nezaujímali.
Michaela som si nechala nakoniec.
Vošla som do izby, kde sedel pri prvom poháriku whisky. Rozkričal sa, len čo ma zbadal. Tej noci sa veľa nakričal.
Bol to dobrý nápad, nechať si ho nakoniec- ľahšie som sa ovládala, mohla som to spraviť pomaly..
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár