So vzdychnutím som odtrhla pohľad od chrobáka, ktorý mi až odstrašujúco pripomínal učiteľa matematiky na strednej a zazerala na vlak, v ktorom bol on... a ona. Ako na zavolanie mojich myšlienok vystúpil z neho vysoký, čiernovlasý, 22-ročný mladík. Srdce sa mi splašene, na moje rozčúlenie, rozbúchalo. Zaťala som ruky v päsť. Tomáš ma tam zbadal strnulo stáť. Vyceril na mňa rad bielych zubov a zakýval na pozdrav. Do tváre sa mi nahrnula krv, tak som mu rýchlo odkývla päsťou a pozrela na dievča, čo vystúpilo za ním. Bola veľmi pekná, ale na môj vkus až priveľmi umelá. Vlasy odfarbené peroxidom skoro až do biela, že moje prirodzené blonďavé vlasy, vyzerali pri týchto ako hnedé. Na tvári kopa make–upu, až ma striaslo pri predstave, že by som mohla s takou omietkou vyjsť z domu. Oblečenú mala bielu blúzku s výstrihom skoro po pupok a pravdaže vysoké ihličky, ktoré k Miške, Tomášovej priateľke nerozlučne patrili. Vlastne patrili ku všetkým jeho priateľkám. Nikdy som nedokázala pochopiť jeho vkus na dievčatá. Každá mu po chvíli začala liezť na nervy a tak ju „odkopol“. S Miškou zatiaľ chodil len 2 mesiace a už sa zdalo, že ho prestávala baviť. Možno je to tým, že si ho všetky tak neuveriteľne strážia. Ani sa im nedivím. Tomáš je chalan, za ktorým sa otočí skoro každá. Pekné svalnaté telo, nádherné oči, sympatický úsmev... Nie, nie. Takto o ňom nesmieš uvažovať, potriasla som hlavou, aby som zahnala tie myšlienky a keď som ich oboch opäť našla pohľadom, boli už skoro pri mne.
Práve sa vlakom vrátili z Trnavy. Boli tam u Miškinho brata na chate oslavovať jej 19-tku. Celý víkend som nemohla prestať myslieť na to kde sú, čo robia a či som mu chýbala. Opäť som zahnala zakázané myšlienky a sústredila sa na predstieranie.
„Čaute, “ silene som sa na nich usmiala.
„Ahoj, “ zamrmlala Miša a ani sa pritom na mňa nepozrela.
„Ahoj princezná, “ vrhol sa na mňa Tomáš a objal ma. Videla som, ako Miša prevrátila oči a niečo nesúhlasne zašomrala. Takmer žiadna z Tomášových báb ma nemala rada, lebo jednoducho nevedeli prekúsnuť, že Tomášov najlepší kamarát je vlastne dievča. Už od strednej sme skoro stále spolu. Ale vždy len ako kamaráti. Nikdy som ho inak ako kamaráta nebrala a ani on pravdepodobne mňa. Teda až na posledných 5 mesiacov, keď som si náhle uvedomila, že vždy, keď vstúpi Tomáš do miestnosti zrýchli sa mi dych a ovládnu ma emócie, ktoré som k nemu nikdy predtým nepociťovala. Nikdy som mu však neprezradila svoje pocity. Nikdy som mu nepovedala pravdu. Nechápala som, prečo až teraz, keď mám 20, som sa na Tomáša začala pozerať, ako na chalana. Na strednej nám nikto nechcel veriť, že sme len priatelia a že medzi nami nič nie je. Vždy sme sa na tom len zasmiali a zrazu som po tom začala túžiť.
„Ako ste sa mali cez víkend? “ spýtala som sa.
„Super, “ odpovedala Miša až prirýchlo.
„Uhm...“ pokrčil Tomáš plecami. A už je to tu. Začína mu liezť na nervy. Očividne sa totiž cez víkend vôbec nebavil. „A ty ako si sa mala? Nikto sa medzitým nezaľúbil do tvojho chrápania? “ podpichoval ma.
„Vedľa. Ja predsa nechrápem, “ vyplazila som na neho jazyk.
„No o tom by som vedel rozprávať, “ doberal si ma ďalej.
„Ideme už? “ spýtala sa Miška, ktorá sa očividne cítila mimo konverzácie.
„Jasné, “ odvetila som a zamierila k autu. Vlastne som po nich len prišla na stanicu, aby nemuseli po Bratislave cestovať MHD–čkou . Mišku som vyhodila pred jej bytovkou, kam by pešo šla jej ihličkami asi pol hodiny. Normálne však asi 5 minút od stanice.
„Očividne si sa nebavil, “ pustila som sa do neho, hneď ako Miša vystúpila.
„Keď si tam nebola ty princezná, “ pokrčil plecami. Princezná. Tak ma volal len on a to odvtedy, čo sa dozvedel, že moje meno znamená v latinčine princezná.
„Koľkokrát ti mám hovoriť, že párty bez princeznej, ale s peroxidovými čarodejnicami nie sú ono? Zvlášť, keď tá čarodejnica chodí na chodúľoch, “ uťahovala som si z neho.
„Hm...“
Začudovane som sa na neho pozrela. Väčšinou si z jeho priateliek uťahuje so mnou. Zastavila som pred jeho domom. Tak ako ja ešte stále býva s rodičmi.
„Maj sa, “ vyskočil z auta a ani sa neobzrel. Ani som mu nestihla odzdraviť. Ešte chvíľu som neveriaco sedela v aute a potom som sa pomaly rozišla. Prišla som domov a mame vrátila kľúče od auta, ktoré som si sem-tam požičiavala. Skúšala som zavolať Tomášovi, že ma to mrzí, ale nebral mi. Tak som mu len poslala sms-ku.
Ubehli štyri dni a Tomáš sa mi neozýval.
„Regi! “ zavolala na mňa mama zdola. Neznášala som, keď ma tak niekto volal. Väčšinou sa hneď predstavím ako Gina. Svoje pravé meno, Regina, som neznášala a mame som často vytýkala, že na ňom trvala. Mám však šťastie, že len ona ma ním stále tvrdohlavo oslovuje. Zbehla som z izby dole, aby som zistila, čo chce. „Ideme s otcom k babke. O siedmej sme späť, “ vysvetlila mi pri obliekaní bundy a počula som ako otec vonku trúbi, aby sa poponáhľala. O chvíľu sa za ňou zatvorili dvere a ja som sa rozhodla dať si niečo pod zub. Práve som uskutočňovala nájazd na chladničku, keď zazvonil zvonček. Určite si mama zabudla doma telefón. Otvorila som vchodové dvere a s prekvapením hľadela na Tomáša.
„Ahoj princezná, “ ožiaril ma úsmevom, ktorý som milovala.
„Na-nazdar, “ zakoktala som sa.
Zasmial sa na mojej reakcii. „Môžem ďalej? “
„Nie. Najskôr musíš priznať, že nechrápem, “ zavrtela som so smiechom hlavou a odstúpila, aby mohol vojsť.
„Prepáč za tento prepad, asi sa na mňa hneváš, za to, že som sa neozýval, “ poznamenal po ceste do kuchyne.
„Nie. Nemala som si tak z Mišky uťahovať, “ odvetila som.
„To je v pohode. Nemal som svoj deň. Ale včera sme sa rozišli, “ oznámil bez obalu.
„Prečo? “
„Nemám rád, keď niekto dáva prednosť nechtom predo mnou, “ zaškeril sa a zdalo sa, že to je ten starý Tomáš, čo si zo všetkého robí srandu a neuráža sa.
„A ja že si si už zvykol, “ zasmiala som sa. Pristúpil ku mne bližšie ku mne a nahol sa cez moje plece, aby pohľadom preskúmal obsah chladničky. Telo sa mi zachvelo a ja som zatúžila dotknúť sa ho. Takto to už ďalej nejde! Musím mu to povedať. Aj keď si asi pomyslí, že som sa zbláznila, ale možno...
„Musím ti niečo povedať, “ prehovoril zrazu vážne. Srdce mi vynechalo minimálne dva údery a s nádejou som na neho pozrela. Dlho sme si vážne hľadeli do očí a ja som v očakávaní skoro ani nedýchala. V tú chvíľu som mala pocit, že cíti to čo ja.. Odrazu sa zasmial, až som sa skoro zľakla.
„Ten jogurt je po záruke, “ poznamenal so smiechom. Až vtedy mi došlo, že si zo mňa uťahuje. Všetka moja odvaha sa rozplynula a mne bolo náhle do plaču. Krátko som sa zasmiala a rýchlo odvrátila zrak, aby nezbadal slzy v mojich očiach. Nebola som však dosť rýchla.
„Gina...“ prekvapene vydýchol. „Preboha! Čo sa ti stalo? “ spýtal sa zmätene.
„Ale nič, “ zotrela som si slzy z tváre a preglgla vzlyk.
„To určite nie je nič, keď ťa to dohnalo v slzám. Teda mne nepríde jogurt po záruke ako dostatočný dôvod pre slzy, “ rukami mi chytil plecia.
„Tomáš ja...“ nemohla som tie dve slová zo seba vysúkať. Určite moje city neopätuje, tak načo kaziť priateľstvo?
„Potrebujem to vedieť, “ prosil ma.
„Nemôžem, “ vytisla som zo seba medzi vzlykmi.
„Musíš. Sme predsa priatelia.“
„Tss. Priatelia.“
Zarazil sa. Asi mu už došlo, že priateľské city nepovažujem za dostatočné. Pochopil o čo tu išlo. Ani som sa mu nemohla pozrieť do tváre, ale cítila som, ako stuhol. Vedela som to! Všetko som pokašlala! Chcela som vybehnúť z kuchyne, keď ma schmatol za ruku a pritiahol späť. Než som si čokoľvek uvedomila, začal ma bozkávať na pery. Po chvíli sa odtiahol.
„Ani nevieš ako sa mi uľavilo, “ prezradil mi. „Klamal som ti. Pravý dôvod, prečo som sa rozišiel s Miškou je, že celý čas som chcel teba. Až minule v aute som si uvedomil, že ty si to čo hľadám. Bolo mi nanič z toho, že mi moje city neopätuješ.“
„Minule? Bože! A ja sa trápim už päť mesiacov, “ zachichotala som sa s úľavou.
„Prečo si mi to nepovedala? “
„Niekedy je ťažké povedať pravdu, “ šepla som po chvíli ticha. „Ale stojí to za to, “ dodala som a pritiahla si ho za golier bližšie k sebe, aby som ho mohla znovu pobozkať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
michellka
29. 11.novembra 2009 15:03
nadhera
Napíš svoj komentár