Spodná časť viečok fungovala ako plátno v kine. Mozog sa rozhodol, mi premietať všetky tie psycho filmy, ktoré sa časom nazbierali v takzvanom tieni mojej psychiky. Tie obrázky, tie divadelné scénky. Čiernobiele tváre. Prízraky. Otvorila som oči. Vystrelilo ma do sedu tak prudko, tak splašene ako keby ma niekto sotil dole kopcom. V tom okamihu som sa pozerala do očí, ktoré tam nepatrili. Nie do bdelého stavu, nie do tej miestnosti. Roztriaslo sa mi celé telo. Nemohla som dýchať. Nemohla som sa pohnúť, tie oči, tak prázdne, neurčité, hľadeli do tých mojich ...a zrazu to ustalo.

Pozerala som sa do zrkadla v kúpeľni. Bola som zhypnotizovaná sama sebou. Studená voda tiekla prúdom a obmývala moje zápästia .Cítila som ešte bolesť, ktorú som medzi časom už tak dobre poznala. Pritisla som uterák na rany. Bola to úľava na duši. Kolená sa mi podlomili. Nedokázala som sa dlhšie udržať na nohách. Hlava sa mi točila, ani neviem, kedy som naposledy niečo jedla, či pila.
Sedela som len tak na studenej dlažbe, opretá o stenu. Po líci mi stekali slzy. Neviem prečo ale myslela som v tom momente na neho. Ach smiešne. Blázon, ktorý myslí na blázna.

Prebrala som sa na neznesiteľnú zimu a bolesť. Rany na ruke štípali. Z veľkou námahou som sa zdvihla. Potrebovala som teplo, potrebovala som nemyslieť, necítiť, zabudnúť. Otvorila som skrinku. Vysypala som si do ruky všetky tabletky, čo som tam našla. Na jeden šup hodila do úst a prehltla. Odtackala som sa naspať do postele. Omotala som si veľkú deku okolo tela a schúlila sa do rohu veľkej postele. Dúfam, že sa mi nebude snívať, dúfam že mi boh odpusti.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
kosmiklove  14. 12. 2012 00:45
dufam ze to je len vymyslene
Napíš svoj komentár