O tom ako neviem zistiť svoju orientáciu alebo potencionálna minulosť slečny Norrisovej

Nie som ten typ ľudí, čo chodí vyhľadávať zábavu do barov. Poznáte to. Tie náhodne pohľady, pár pohárikov, horúce tanečky a už lezú na hajzle kvôli pár sekundám. Bŕŕ, nejde len o tie všelijaké chrobáky a druhy syra, čo môžete dostať do svojich pohlavných orgánov, ale aj napriklad o to, že na druhý deň sa vám dotyčný ani nepozdravý. Alebo, čo je horší prípad, vy vytriezvete a pri pohľade na osobu si radšej zbehnete ešte po jednu fľašu. Určite je mnoho dôvodov, ktoré momentálne nechcem rozpisovať, prečo neuznávam náhodný sex s náhodnou osobou, v náhodnom bare v plnom náhodných náhod.
No ale ako to už býva na každý hrniec sa nájde dekel, dokonca aj na taký staromódny ako som ja. No, aby ste ma zas správne pochopili ja sa držím tej starej školy. Vždy sa správať slušne, v nedeľu do kostola, vyniesť susede smeti , platiť poctivo dane, nikdy nerobiť nič proti morálke alebo inej forme celibátu. No v skratke som slušne vychované dievča. A dovolím si povedať, že som aj celkom pekná aspoň to tvrdilo už pár ľudí.
Pravdupovediac nemám o nápadníkov núdzu. No len proste.... Muži sú divní. Ak je pravda, že chlapi sú z Marsu a my ženy z Venuše, tak ja som z Jupiteru alebo celkom z inej galaxie. Len mi proste príde divné, že si s nimi mám niekedy vymeniť svoje ústne tekutiny, že mám odpratávať ich smradľavé ponožky, zdieľať záchod, pri ktorom im musíte najprv vysvetliť tie cviky z „prkínkom“ a čo mi najviac vadí je vypúšťanie masových biochemických zbraní vo forme prdu. Áno aj ženy prdia, len my to vieme tak inak, tak elegantne alebo aspoň si odbehneme niekde, kde neriskujeme týmto všetkým život toho druhého.
No skratke začala som sa kvôli tomuto všetkému tak trochu trápiť. Pochopte ma, nechcem skončiť ako slečne Norissová, ktorej jedinú spoločnosť robí asi sto mačiek. Alebo tie dve holandské sestry, čo večne tlačia pred sebou tie divné vozíky, plné chľastu a stieracích losov.
Tak som sa rozhodla navštíviť najprv pána farára. Čudujte sa svetu, ten nevidel v mojom živote žiadny problém. Len mi vravel, že mám žiť naďalej v skromnosti a nestrácať vieru. Pri odchode mi nezabudol pripomenúť kde sa hádžu „nadbytočné“ peniaze.
Asi mesiac som sa nezaoberala tím svojím problémom. A potom to prišlo znova. Tak som sa rozhodla navštíviť psychológa. Keď som sa vyjadrila k tomu, čo ma vlastné mučí v mojom vnútru a videla ako sa pán doktor zatváril, rozmýšľala som, či to bol predsa až taký dobrý nápad uskutočniť túto návštevu.
Po niekoľkých sedeniach bola moja diagnóza jasná. Som na svoj vek psychicky nevyvinutá teda v skratke niečo také, že sa hľadám. Na to som sa urazila. Spomínam si, že som mu povedala zvieracim menom, ukázala prostredník, čo sa teda nepatrí a odišla.
A tak sme zostali ja a môj problém sami pre seba.
Jedného dňa ani neviem prečo, som sa vyrozprávala do telefónu môjmu strýkovi Herrymu. Ten bol presvedčený, že som lezba. To akože ja? Ja a lezba?
Na to mi povedel, že existuje len jediný spôsob ak to zistiť. Najprv som namietala a odprisahala, že nikdy nič také nespravím.
Však po niekoľkých dňoch, keď sme spoli večerali ja a On, teda On ten problém, ma napadlo prečo to neskúsiť. Odskočila som od stolu, usmiala sa pre Neho a rozhodla som sa, že dnes sa ho konečne zbavím.
Teda skúsim ten plán strýka Herryho. A v čom spočíval?
Obliekla som si to najlepšie, čo som v skrini našla, vypila dva poháriky odvahy (vodka) a cupitala do toho najdivnejšieho baru aký bol v meste. Ešte stále pod vplyvom vysokého odhodlania a presvedčenia, som sa usadila na barovej stoličke. Zamávala na čašníčku a objednala som si pivo. Vystrčila moje senzory a začala sa obhliadať okolo. Netrvalo dlho a už sa akože náhodne pristavil prvý objekt môjho plánu. Usmial sa a dačo povedal. Vážne ja som sa snažila, naozaj veľmi som sa snažila dať tie obrazy z mojej hlavy preč ale nešlo to a tak po malej chvíľke som bola zas sama. Zas radary a senzory, keď som tu zbadala dve dievčatá. Boli veľmi pekné a také no polonahé, teda nie polonahé povedzme, že málo ošatené. Pozorovala som ich hodnú chvíľku. Dá sa povedať, že to divadielko, čo predvádzali sa mi celkom páčilo. Keď zaregistrovali moje zvedavé oči, pristúpila jedna z nich ku mne. Pohladila ma po tvári a usmiala sa. A to bolo ako sto voltov do mňa. Otočila som sa. Rozhodne nie ani toto nie je môj prípad. Žiadne erbegové slečny.
Tak som tam sedela a smutne hľadela do prázdna. Nahádzala ešte pár panákov do môjho antialkoholického žalúdku. Tu bola prognóza, že onedlho nakuknem do záchodovej misy mojou hlavou.
Zobudila som sa ráno v mojej posteli. Bolela ma celá osoba Napadlo ma, či je možne prísť k amnézii, pri ktorej si nepamätám len pár hodín. Posadila som a s obavami pozrela vedľa mňa. Bol tam. Opäť On, môj verný druh.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu