„ Lúčenie aký to slastný žiaľ.“
Deň po dni, boli cesty jediný spoločník. V posteli, za tmi, v spánku prejde človek občas svojou životnou túžbou. Ten okamih bola večnosť, ktorá v skutočnosti neniesla svoj význam. Cez ten rozchod cez to množstvo sme sa spojili. Práve tento paradox nás posunul niekde nad morálne správanie, nad to šedé „áno – nie“.
Neviem prečo...Vlastne som už nechcel. Nechcel som teba, teba už nie, nie takú akou si sa stala. Chcel som to dievča čo si chladnokrvne zavraždila. Ja viem stal som sa spoluúčastníkom, spoluvinníkom. Nechal som ju v tvojich rukách, keď si odchádzala. A ty si ju zmenila. Možno to bolo kvôli tomu všetkému čo si nedokázala už niesť. Sama si sa vybrala na tú svoju púť. Kruh, behala si v kruhu a každým krokom si zhadzovala kúsok seba. Nečakala si však tú moc začarovanej cesty. Zakopávala si sama o seba, o to všetko, čo si zanechala na úteku.
A ja ja som ťa sledoval, ja som ťa cítil. A smial. Smial som sa v náručiach iných žien. Nechal som si hojiť ich dotykmi tie rany.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár