Predstavovala som si, ako pri mne stále budeš. Vlastne, mala by som skôr povedať, nikdy som si ani len nepomyslela, že tu nebudeš. Bol si tu pre mňa keď som ťa potrebovala, no keď to tak pár krát nevyzeralo, nakoniec sa ukázalo, že všetko čo si robil bolo iba pre moje dobro.
Deje sa to iba tak ako má, to si opakujem vždy, ale toto nevyzerá ako moje šťastie.
Oci, veľmi mi chýbaš.
Nezabudnem na naše spoločné prechádzky, vieš, presne tie, keď si mi vysvetľoval život z tvojho pohľadu, to, ako sme sa po tisíci krát vracali myšlienkami do histórie a ako sme sa nehanbili prejaviť si názor. Nie tvoj ani môj, ale taký, ktorý patrí k našej rodine už dlho. Alebo sme si recitovali úryvky básní, dookola opakovali naše obľúbené dialógy Lasicu a Satinského, to, ako som ti s nadšením rozprávala čo sa dialo v škole.
Ale ty si ma už nevypočuješ.
Nebudeš pri mne keď som smutná a potrebujem počuť jeden z tvojich vtipov. Neobjímeš ma keď pôjdem roztrasene maturovať. Neuvidím tvoj úsmev v deň 18. narodenín. Nepodporíš ma, keď budú všetci proti mne....
Keby som tak mohla...
Po tisíci krát by som si nechala vysvetliť, ktorý strom má aké drevo a aj by som zniesla tvoje nevysvetliteľné podráždenie, že si to nepamätám. Dokonca by som si začala spievať tie pesničky, ktoré si miloval a mne sa tak nepáčili. Navarila by som ti litre vanilkového pudingu, sadla si s tebou do auta, donekonečna sa rozprávala, cestovala niekam preč a to hlavné, cítila by som domov.
Odpusť mi, ak som nebola takou dcérou akú si si prial, lebo ty si bol najlepším otcom, akého som si mohla priať ja.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár