Vtedy som si všimla, kde to som... Toto nebol môj byt. Nič tu nebolo moje! Ležala som na nejakej veľkej posteli v izbe, ktorej dvere boli otvorené a mohla som vidieť až na chodbu. Chodba bola dlhá a z druhej strany, bola kuchyňa.
Na nočnom stolíku boli pánske hodinky, pohár vody a tabletka. Zodvihla som obočie a srdce sa mi rozbúchalo ešte viac. Teraz mi už nevadila nevoľnosť, nie to bolo najmenej, nechápala som, čo sa stalo a prečo som tu. Vyzeralo to tu, ako v mužskej izbe, no bolo tu všetko upratané. Iba na stoličke vedľa bola hodená pánska kožená bunda... Ešte raz som sa poobzerala a oddýchla si, keď som na zemi nevidela žiadne rozhádzané oblečenie. Pre istotu, tak ako vždy, som skontrolovala aj seba. Pozrela som sa pod prikrývku, a chvalabohu, mala som svoju čiernu úzku košeľu a čierne nohavice. Iba topánky som nemala. Bola som rada, že je všetko v poriadku, pretože väčšinou mám tendenciu domyslieť si niektoré fakty, ktoré sa možno ani nikdy nestali...
Teraz som naozaj nechápala, kde to som. Vtedy som sa pozrela do dverí a skoro som si vybila dych.
Stál tam nejaký muž. Na sebe mal kraťasy a svetlú košeľu. Bol tmavej pleti a samozrejme, ako každý tu na, mal svaly.
Blond vlasy mal ležérne upravené do všetkých strán. Chvíľku som ho pozorovala, a potom mi to došlo. Veď to je predsa Tomáš. Spolužiak. Nikdy sme sa nerozprávali, ale poznám ho podľa toho, že priemer má skvelý. Študujeme spolu na vysokej škole. On je v inej triede, ale v rovnakom ročníku. Sem-tam máme spolu nejakú prednášku, no tam je vždy toľko ľudí, že si to nepamätám.
„Och, zobudil som ťa?" opýtal sa milo.
„Ech, nie... Ja... Nepovieš mi, čo tu robím? Pamätám sa iba na to, ako som sa opila a potom... Neviem."
„Bolo strašné, čo si vystrájala, tak som ťa doviezol sem ku mne. Nedalo sa s tebou poradiť. Toľko som sa nasmial. Neverila by si, čo dokážeš, keď si opitá," povedal a zakrútil hlavou. Začervenala som sa.
„Čo so vystrájala?" opýtala som sa a prehltla.
„ Na tom nezáleží. Nechcel som ťa tam tak nechať, dúfam, že sa nehneváš, že si u mňa."
„Nie, nehnevám. Ďakujem, som rada, že si mi pomohol."
„Urobil som to rád," vzdychol si.
Prižmúrila som oči. Netušila som, čo si o mne myslí, ale určite je to skvelý človek. Iní by ma tam boli nechali...
„P-P-Prečo nemám topánky?" opýtala som sa ako totálny idiot.
Pretože som ti ich dole. S božou pomocou som ťa sem doviedol, dal ti dole kabát a položil ťa do postele. Vyzul som ti topánky a zakryl ťa, no ty si sa stále odkopávala a nechcela si spať..." Smial sa, čakala som, čo sa dozviem.
„Keď si zaspala, tak som ťa prišiel zakryť znova, ale to ťa asi nezaujíma. Vlastne sa priznaj, že ťa nezaujímam ani ja... Nikdy som ťa nezaujímal."
"Čože, Tomáš, o čom to hovoríš? Netrep, prosím," povedala som a nechápala, prečo mi to hovorí. Ja predsa nie som cynická, ale nemá prečo byť naštvaný. Nepoznali sme sa až tak...
„Vidíš! To je to, o čom hovorím. Ani nevieš, že existujem a ja som sa tak snažil! Snažil sa ti vysvetliť, že ťa mám rád! Ale čo som mal robiť, keď si sa na nikoho nepozerala. Vždy si sa rozprávala iba s kamarátkami, nikdy si nevidela, keď som ti v jedálni podržal stoličku, keď som ti v aule zašepkal správnu odpoveď, keď som ti hádzal papieriky s pozvaniami. Viem, je to detinské, ale ja som tak dúfal..."
Vytreštila som oči a snažila sa vstrebať, čo mi hovorí.
„Ale..." snažila som sa niečo povedať.
„Áno, ty si sa iba tak opila kvôli nemu. Ja viem, že nemáš záujem... To nevadí... Zmieril som sa s tým, ale budem o teba bojovať..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár