.vlakové iluzórno

Čau. Volám sa tak ako sa volám a som kto som. Viac netreba vedieť. Práve sedím vo vlaku a pozorujem okolie. Je to mimochodom jedna z mojich najobľúbenejších činností, ak zrovna nerátam spánok, prípadne občasné skotačenie. Práve tu nie je nikto, kto by zaujal moje oko a tak spomínam na ranný spoj a tradičné stretnutie s úradníkom z ministerstva.

Našu prvú spoločnú cestu si pamätám akoby to bolo dnes. Stal sa objektom môjho vizuálneho skúmania (trošku sa ponášal na jednu osobu, ktorú som kedysi stretla), ktoré prerušil náraz lebky neznámej podvýživenej prívrženkyne punku do dverí nášho kupé. Áno, rozbila si o naše kupé nos a krv zmiešaná so sopľom pokojne stekala po špinavom skle a postupne si razila cestu k podlahe, ktorú minimálne 20 rokov nikto nepoumýval. Zdesená a mierne poblednutá (nakoľko neznášam pohľad na krv v akomkoľvek skupenstve), sledovala som výjav bezpečne oddelená od chodby, kde sa celé divadlo odohrávalo.

- Nemám zavolať sanitku ? - dotázal sa úradník a pobavene na mňa hľadel, zatiaľ čo punkový kamarát zbieral dievčinu zo zeme.
- Netreba. Ona to určite rozchodí. Nepochybne sa jej prihodili už aj horšie veci. - odvetila som a sledovala jej dorezané zápästie vykúkajúce spod koženkovej bundy.
- Viete, ale ja nemám obavu o ňu. Nejako ste zbledli, tak som sa spýtal.

/Od toho dňa sa stalo obyčajom, že sme obaja vyhľadávali ten istý vagón.
Tretí od konca.
Alebo je to skôr druhý od začiatku?/

Počnúc tým ránom sme sa síce nikdy nerozprávali, no to veľavravné ticho korenené zvedavými a usmiatymi pohľadmi je často prijateľnejšie ako akýkoľvek zdvorilostný dialóg. Okamžitý strach z toho, že ten druhý jedného dňa nenastúpi a nenastúpi ani na druhý deň, ani o týždeň, ani o rok. Pocit, že niekam neoddeliteľne patríte, že keby to bol stále ten istý vagón a to isté kupé, tak sú do starovekej koženky naveky vymodelované obrysy vašich zadníc. Áno, romantické.

A viete ako to skutočne bolo?
Nepoviem, pretože už vystupujem.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu