Láska špinavá od drog a znásilnenia

Sedel na mramorových schodoch pred budovou školy a fajčil. Cez tmavé slnčné okuliare zakrývajúce nezáujem a ignoráciu civilizácie hľadel drzo do nekonečna končiaceho kdesi ďaleko, možno nikde. Potiahol si z dohorievajúcej cigarety a na jazyku zacítil jej horkosť. Natiahlo ho. Prechádzali okolo neho ružové štrnástky s koketným úsmevom a rozumom v smiešnom výstrihu. Psychicky zvracal. Špak cigarety zahodil do trávy a pomaly odkráčal do triedy, zamyslene sa mračiac. Nepochopený, iný, INÝ.

...

Kráčala námestím a smiala sa. Z neho. On pobehoval popri nej ako smiešny pes, snažiaci sa zaujať ju spôsobom jemu typickým. Vystatoval sa sebou samým, materiáliami, ktoré vlastnil a ktoré vlastniť čoskoro bude.
Kráčali spolu ešte pár metrov, kým neprišli k jeho drahému nablýskanému autu. Nafučaná hruď a deficit v hlave. Sebavedomie dokonale kontrastovalo s inteligenciou, ale veď na tú dnešné pipky neletia. S jeho životnou ideológiou ale tentokrát nenatrafil na ženu z poľahšej kategórie.
Lákala ho jej krása, zmyselnosť, nedostupnosť... Chcel ju. Za každú cenu. Dnešné dobýjanie avšak skončilo jej ladným odmietnutím. Každým metrom, vzďaľujúcim sa od neho, na neho zabúdala.
Bol jej ľahostajný. Spájal ich iba maturitný ročník.
V ňom sa však burcovalo mužské ego a stisknutím pier si v duchu zamrmlal, že raz mu predsalen podľahne.

...

Keď vyšiel zo školy, nasadil si okuliare a opäť siahol do vrecka a vytiahol škatuľku cigariet. S povzdychom si jednu zapálil a zhlboka potiahol. Zatvoril oči a po celom dni sa tretíkrát uvoľnil. Po dnešnej tretej cigarete.
Kráčal do mestského parku, s notebookom preveseným cez rameno a plánmi pripojiť sa k hotspotu. Veci, ktoré mal vybaviť už včera sa mu pekne kopili spolu s dnešnými. Mračiac sa, zrýchlil tempo.

...

Zatiaľ čo v nej všetko spievalo a tancovalo typickými kolísavými "Ska" rytmami z iPodu, doslova lovila v mestskom parku voľnú lavičku, kde by si mohla v kľude sadnúť a zrelaxovať sa uprostred zelenej farby, tak veľmi chýbajúcej v údolí panelákov na sídlisku, kde bývala. Prižmúrila oči a v diaľke zazrela jednu voľnú. Uškrnula sa, keď si vedľa nej všimla smetný kôš, ale výhodou bol tieň, vrhnutý na ňu.

Zrýchlila tempo. Nestačilo však na veľké mužské kroky, obiehajúce ju. Nervózne pokrčila obočím, o to viac, že ju oblial pach cigariet a celé telo uviedla do pohotovostného režimu.
- Žaba malá. -pomyslel si. Pritisol si notebook k telu, aby sa mu šlo lepšie. Netušil však, že ona sa len tak nevzdá. Rozbehla sa a dobehla k lavičke prv. Sadla si uprostred, hlasno dýchala a keď videla, že ten chalan smeruje s drsným pohľadom porazeného, neodbytne k nej, posunula sa na kraj.

- Mohol by som, slečna? -to "slečna" nezabudol nenápadne zvýrazniť. Zložila si slúchadlá z uší a venovala mu ten najkrajší úsmev na svete. Dlaňou poukázala na trištvrtinu voľnej lavičky a stále sa smiala.
- Dik. - odvrkol. Znervóznel.

Sedeli vedľa seba ako starí známi. On rýchlo a hlasno klikal do klávesnice notebooku, ona čítala knihu. On nenápadne pokukával po obale knihy a chcel si ju zaškatuľkovať do absurdnej romantickej kategórie a´la Steel, ona nenápadne obdivovala jeho rýchosť v písaní a počítačové znalosti. Pokukávali po sebe, ale s odmeranými pohľadmi, ktoré sa nikdy nestretli.

Prešla pól hodina a obaja tam stále sedeli. Bez slova. Len s predpokladmi a hypotézami o sebe. On ju považoval za príliš peknú pre seba, ona za príliš namysleného. Priradil by k nej pracháča a nagélovaného frajera, priradila by k nemu štíhlu blondínku s vysokými opätkami. Ticho medzi nimi bolo úrodnou pôdou pre škatuľkovanie sa navzájom. Všetko bolo v skutočnosti inak.

Hanbil sa a svoju hanblivosť zastieral tvrdým, drsným, či nedostupným vystupovaním. Nikdy by dievča nepozval na rande. Rande, aké hlúpe slovo. Možno sa bál sklamania a vôbec, nezaoberal sa takými vecami. Na čo. Hlavu mal plnú chaosu, dilém o sebe samom, o ľuďoch, o existencii. Cítil sa jediný svojho druhu a pritom nikdy nebol sám. Ľudí sa však stránil, podvedome, preventívne. V samote nachádzal sám seba. V tichu. V hudbe.

Hanbila sa. Skromnosť a strach zo vzťahu z nej robili jemnú ženu, ktorá radšej nechala príležitosť plynúť ako by ju mala využiť. Plná pochýb zo života, otázok o sebe samej, neistoty z ľudí, z vecí, nad ktorých podstatou často uvažovala. Zložitosť jej vnútra sa prejavovala jednoduchou krásou, ladne lákajúc primitivizmus vôkol. Ona ale potrebovala niečo iné, niečo... Iné...

K našim dvom mladým, intelektuálnym ľuďom sediacim na spoločnej lavičke, sa pomaly približoval žobrák. Podnapitý stav mu umožňoval chôdzu v rámci možnožností a tak sa dievča inštinktívne priblížilo k chlapcovi, čo si ihneď všimol a začervenal sa. V duchu. Spozornel a zhodnotil situáciu.
- Nepozeraj sa na neho. - povedal tichým hlasom, vypovedaným azda z najväčšej hĺbky vnútra. Imponovali jej muži s hlbokým hlasom. Prikývla a posunula sa ešte o kúsok bližšie.

Žobrák si robil spoločnosť zhováraním sa so svojím schizofrenickým oponentom v náruživej diskusii, ktorá ho vyprovokovala do hlasných nadávok. Tackavo mieril ku košu, v ktorom sa následne začal hrabať. V tom nešťastnom koši, pri lavičke s ňou a s ním. Obzeral si ich, obaja boli zahľadení do médií a ignorovali ho. Bol ticho, jedným okom hodnotil potraviny v koši, druhým sledoval mladý pár.
- Hej ty, chlape... - mrkol na chlapca a šeptom si získal jeho pozornosť. On neisto zdvihol zrak od monitora.
- Prosím? -
- Pristane vám to, máš peknú frajerku. - zhodnotil držiac v ruke nedojedenú bagetu z odpadkového koša. Obom ešte venoval nezabudnuteľný úsmev a odtackal sa preč.

Obaja sa červenali. Nepriznal sa, že sa nepoznajú. Ešte stále sedela vedľa neho tak blízko, že cítil teplo dotyku ich ramien. Letmo sa na ňu pozrel a videl, že sa červená a usmieva. Načiahol k nej studenú ruku.
- Smiem aspoň vedieť ako sa volá moja frajerka? -
- Gabika. - s úsmevom mu podala ruku a opýtala sa na jeho meno.
- Ľubo, teší ma. - a tak sa začal vzťah medzi ňou a ním. Vlastne, slovo vzťah je veľmi trúfalé v tomto štádiu. Spoznávali sa. Boli si sympatickí, ale nedali to najavo, opatrne a pozorne vnímali slová a názory toho druhého a vytvárali si obraz o sebe. Pozitívny obraz.

Stretávali sa každý deň v parku a rozprávali sa dlhé hodiny. Ľubo nikdy neveril, že sa raz bude takto rozprávať so ženou. Gabiku ale nebral ako ženu, bral ju ako priateľku, spriaznenú dušu a čistú osobu, ktorú musí chrániť. Rovnako Gabika objavovala v Ľubovi stránky, ktoré pokladala za jedinečné. Obľúbili si jeden druhého a zároveň nedali na seba dopustiť.

Ich priateľstvo trvalo tri mesiace, tri mesiace sa deň čo deň stretávali v parku a tešili sa z prítomnosti toho druhého.

Na lavičke ich raz zbadal frajer na nablýskanom aute, Igor. Gabika sa s ním stretávala každý deň v škole, ale ani po jej poriadnom výplachu žalúdka ešte stále nepochopil, že o neho nemá absolútny záujem.
Raz mu strelila facku, čím ho len zbytočne vyprovokovala k násilnému bozku, vtisnutému na pery. Zahryzla mu do jazyka a tým akoby späčatila jeho boj o zmocnenie sa jej. Začal ju nenávidieť a zároveň po nej túžil ešte viac, obscesné predstavy a živočíšny pud ho tlačili v čase...

Ľubo vytušil nervozitu z Gabikinho hlasu. Roztriasla sa a so slzami v očiach mu všetko vyrozprávala. Motor násilníkovho auta vrčal v jej ušiach a z jeho dotykov v spomienkach jej bolo zle. Pritisla sa k Ľubovej hrudi najbližie ako mohla a ticho vdychovala jeho vôňu, upokojujúcu jej rozvírenú myseľ. Objatím dvoch tiel sa v Ľubovi niečo pohlo. Rozbúchalo sa mu srdce a kolísavým pohybom ju upokojoval, šepotom chlácholivých slov tíšil ako ju, tak i seba i kolotoč svojich pocitov...

Nasledujúci večer mali ísť na rockový koncert do známeho baru, spolu s partiou zo školy. Gabika sa tešila, potrebovala sa odreágovať a zabaviť. Deprimoval ju Igor a taktiež aj škola a blížiace sa maturity.
Ľubo váhal. Sľúbil Gabike, že jej bude robiť spoločnosť, ale zároveň mal rešpekt pred tým, čo sa dialo v jeho vnútri. Bál sa zaľúbiť a vedel, že je na najlepšej ceste podľahnúť citom. Čo ak ho odmietne, čo ak všetko pokazí, čo ak ukončí ich priateľstvo...

Nakoniec sa všetci stretli pred barom. Gabika chytila Ľuba za ruku a šla ho predstaviť svojim spolužiakom. Stačil jej letmý dotyk a jeho srdce to registrovalo.

Po pár hodinách bola zábava v najlepšom prúde, do nálady prispelo aj víno, ktoré sa v ten večer rozlievalo jedna radosť. Gabike rýchlo stúplo do hlavy a bola prívetivešia a prítulnejšia ako obyčajne.
Po koncerte mala výnimočne prespať u Ľuba na internáte. Sľúbil jej, že bude v dobrých rukách a nič sa jej nestane. Verila mu.

Bolo dávno po polnoci a dvaja mladí ľudia sa pomalým tempom prechádzali popri ceste smerom k študentským internátom. Gabika sa úplne zverila Ľubovi, kráčala so zatvorenými očami, kráčala pomaly, kráčala dlho. Obaja boli úplne ticho.

Zdalo sa jej, že už kráčajú večnosť. Zodvihla ťažkú hlavu a zatriasla ňou, aby videla cez dlhé vlasy. Boli uprostred ničoho, akoby na diaľnici, internát nikde. Zastala, pozrela sa na Ľuba. Za ramená ju ale nedržal on.
- Kráčaj, zlato, kráčaj... - automaticky vytriezvela. Šla s Igorom. Spanikárila, vytrhla sa mu a bežala kričiac o pomoc. Rútila sa v ústrety tmy a ničoho, bežala najrýchlejšie ako vedela. V mysli sa jej premietal ten najstrašnejší koniec tohto okamihu. Cítila ako beží za ňou, počula jeho hlasné kroky a hlas, ktorým ju varuje...

...

Ľuboš sa zobudil vo vlastných zvratkoch. Natiahlo ho a pokračoval... Bola noc, ležal pred nejakou budovou, nevedel sa zorientovať, obzeral sa dookola a odplazil sa od svinstva, v ktorom ležal. To mesto mu bolo cudzie.
Neznesiteľná bolesť hlavy a okno... Ničomu nerozumel, nevedel kde je, ako sa tam dostal... Dezorientovaný, dehydrovaný a nadrogovaný po chvíli omdlel.

...

Nadávky a vyhrážky striedali Igorov rev, bol ako nepríčetný. Gabika už nekričala, nevládala, všetku svoju silu sústredila do nôh. Pustou cestou sa však ešte ozval jej hlas, posledný výkrik ako pud sebazáchovy, keď ju Igor dobehol a zvalil sa na ňu celou váhou.

- Prestaň! Uvoľni sa... - šeptal jej do ucha, zatiaľ čo sa ju snažil spacifikovať. Mykala sa pod ním, kopala ho, bol však dvakrát ťažší od nej a nedokázala sa vymaniť spod jeho tela. Odporného a vzdychajúceho. Jej obranu vystriedali prosby, úpenlivé a znásobené slzami. On však šiel priamo za svojím cieľom, ukojiť svoje túžby, tak dávno vysnívané a naplánované. Siahal jej do rozkroku a snažil sa rozopnúť zips, obchytkával ju svojimi špinavými rukami pod tričkom na nahom tele a bozkával na krku.

Strašne plakala. Zúfalo sa modlila a prosila o pomoc. Igor sa ešte stále trápil so zipsom, zatiaľ čo netrpezlivo vzdychal a hrešil. Gabika vtedy silno mykla rukou a vymanila ju zo zovretia a vpichla mu prsty do oblasti očí. Igor skríkol a dlaňami si chytil krvácajúce oko. Bol ako ranené zviera, kričal, reval, zmietal sa po ceste a Gabika využila chvíľu a utiekla.

...

Svitalo. Ľubošovo telo ležalo uprostred ulice nehybne, ticho, bez povšimnutia. Prebudil ho zvuk klaksóna auta, obiehajúceho ho, ale to bolo všetko. Nepristavilo sa pri ňom. Pomaly sa spamätal a štvornožky sa vzdialil na obrubník.
Celý deň sa špinavý a zapáchajúci prechádzal po neznámom meste, vypytujúc sa okoloidúcich kde je. Všetci sa mu ale cielene vyhýbali. Bol slabý, plakal a túžil si spomenúť čo sa stalo. No nedalo sa.

Večer sa vrátil k budove, kde sa zobudil. Vo vnútri sa konali diskotéky, dokonca aj v ten večer. Zmätený a akoby omámený, jednoducho nesvoj, sa vybral dnu. Motalo ho, sadol si na pohovku a mihnutím oka sa miestnosť naplnila desiatkami ľudí. Neskutočne rýchlo mu ubiehal čas.

Hlasná hudba prehlušovala jeho myšlienky a on, predierajúc sa masou ľudí, snažil sa dostať k pultu, aby sa barmanov opýtal, ako sa sem dostal. Cestou ho zastavil chudý muž v čiernom, ťahal ho na bok, do rohu miestnosti.
- Chlape, tu máš, dnes ti to dám ešte zadarmo. - priklonil sa k nemu a šeptom mu vyslovil do ucha pre neho nezmyselnú vetu. Ľubo pokrčil obočie a odiahol sa od neho. Chlapík mu chytil ruku, potriasol mu ňou a odišiel. Ľubo niečo zacítil v dlani, otvoril ju a našiel tam sáčok. Chcel mu ho vrátiť, ale už ho nenašiel.

V jeho tele sa dial chaos. Aj to je slabé slovo. Chytal kŕč, ktorý striedal ešte intenzívnejší a bolestivejší. Nepoznával vlastné telo. Pomaly, krok za krokom sa snažil priblížiť k barovému pultu, predieral sa medzi tancujúcimi ľuďmi, ktorí ho dokonale ignorovali. Až keď spadol na zem, nezvládnuc udržať rovnováhu tela, dav spozornel.

Po chvíli sa opäť ocitol vonku, ochranka ho vyhodila ako prašivého psa. Prenikavá bolesť nôh odretých od pádu zo schodov mu tlačila slzy do očí. Beznádej, úzkosť, a nastupujúce kŕče v celom tele...
Skrčil sa a čakal kým to prejde, vzlykal a triasol sa. Od zimy, miešajúcej sa s neznámym pocitom. Ruky si schoval do vrecka a pritlačil k telu. Keď v tom zacítil sáčok od chlapíka z diskotéky...

 Napínavý príbeh

21 0 0 0 0

Komentuj

26 komentov k blogu